Asi pred dvoma týždňami nám zazvonil telefón. Volal dedko, chcel aby som ho prišla ostrihať. Mala som pred sebou dve najťažšie skúšky tohto skúšobného, tak som mu povedala, že prídem niekedy cez víkend. V duchu som horúčkovito rozmýšľala ako si prerobím program aby som to všetko stihla. Prehlásila som si jednu zo skúšok, no aj tak som mala pocit, že to nemám šancu stihnúť. Stokrát som si premyslela, čo poviem dedkovi, že nemôžem prísť, že mám toho veľa, že nestíham a určite prídem po skúške. Nakoniec keď mu otec volal, dedko bol už ostrihaný. Všetko na seba zobrala babka a ostrihala ho. Pripadala som si ako zradca. Bolo to prvýkrát, čo ma o niečo také poprosil a ja som nebola schopná splniť jednoduché želanie. Pretože som nemala čas. Pretože dôležitejšia mi bola škola a vlastný strach z vlastnej prehry na skúške.
Dnes sedím za stolom a sledujem hru sviečky, ktorá horí pre neho. Po lícach sa mi kotúľajú ďalšie slzy ľútosti. V ústach mi zostala horká chuť výčitiek vlastnej mysle i srdca. Želám si vrátiť čas tak veľmi ako nikdy pred tým. Chcela by som mu toho ešte toľko porozprávať. Povedala by som mu aká som pyšná na to, že som práve jeho vnučka. Že práve po ňom moje ruky zdedili schopnosť čarovať s ceruzkou i farbami. Išla by som ho ostrihať, aby mu vlasy neposlušne neodstávali kade tade. Dlhé hodiny by som počúvala ďalší príbeh, ktorý by vypovedali jeho pery. Nezbedne by sa na mňa uškrnul a pri rozlúčke by mi vo dverách dvoma prstami poslal vzduchom pusu. Ja by som ju vo vzduchu chytila a pritisla si ju na srdce, tak ako veľakrát predtým.
Ale čas sa vrátiť nedá. A ja sa náhle ocitám v chladnej miestnosti z mramoru. Počujem vzlyky babky. Oči ma štípu od sĺz a hlava mi padá na bratovo plece. Ten ma objíme a plačeme spolu. Pár metrov pred nami leží nehybne človek, ktorý donedávna vedel postaviť na nohy celú rodinu. Zdá sa mi taký vzdialený a môj mozog stále nevie prijať myšlienku, že je mŕtvy. Stále čakám až sa posadí a povie, že ide domov. Zrazu k nemu pristúpia dvaja muži v čiernom a zakryjú rakvu. Moje vnútro kričí – nie nerobte to, nie, dedko vstaň, zobuď sa!!! No z úst sa vyškriabe len vzlyk a telo zachváti ďalšia vlna plaču. Neznáme tváre nám podávajú ruky a želajú sústrasť. Neprítomne na nich hladím cez opar sĺz. Známa bolesť v hrudníku mi zasiahne pľúca a nemôžem sa nadýchnuť.
Dedko sa z fotky na mňa spokojne usmieva. Akoby mi chcel povedať - neboj sa Monči je mi dobre. Vytiahnem z tašky index a zízam na samé jednotky, ktoré som venovala len jemu. Na nohy si našuchnem papuče a v obývačke si sadnem vedľa babky. Tá začne rozprávať, ja sa pohodlne usadím a počúvam. Ani ma nenapadne niekam sa ponáhľať. A dedko sa na nás ticho usmieva z fotky, vedľa ktorej horí sviečka. Len pre neho.
