Dlhodobo sa zaoberám problematikou chýbajúcej odbornosti v politike a riadení štátu. Často sa zamýšľam nad tým, či máme naozaj dostatok odborných ľudí – ľudí, ktorí dokážu do verejnej správy priniesť skúsenosti, morálne hodnoty a prirodzené líderstvo.
Dnes ráno som však opäť otvoril LinkedIn a zrazu som si uvedomil, že mám okolo seba množstvo skutočne kvalitných ľudí. Ľudí, ktorí by podľa mňa vedeli priniesť do riadenia štátu presne to, čo od verejných manažérov očakávam – odbornosť, slušnosť, prirodzenú autoritu a predovšetkým chuť veci meniť a reformovať.
Prečo o tom vôbec píšem?
Cítim veľké sklamanie z toho, ako dnes vyzerá verejný priestor a akí ľudia často stoja na jeho čele. Vidíme neustále hádky, osočovanie a konflikty, ale riešení je žalostne málo. Ostatne, o tom som písal už vo viacerých svojich blogoch.
O to častejšie sa pozerám na ľudí okolo seba a pýtam sa, prečo práve tento človek nie je ministrom financií, iný ministrom dopravy, prečo niekto nevedie slovenské železnice alebo veľkú nemocnicu. Prečo sa mnohí z tých najlepších nikdy nepokúsia prevziať zodpovednosť za riadenie štátu?
Odpoveď podľa mňa spočíva najmä v dvoch dôvodoch.
Vlastná nechuť vstúpiť do verejného života
Pri pohľade na dnešnú úroveň verejnej komunikácie je úplne pochopiteľné, že mnohí kvalitní ľudia nemajú chuť uchádzať sa o verejné funkcie. Verejný priestor je ,a to je správne, pod neustálou kontrolou médií aj spoločnosti a tlak, ktorému sú jeho predstavitelia vystavení, nie je malý.
Sám mám túto skúsenosť. Viem, čo znamená stáť pred médiami a komunikovať náročné témy. V mojom prípade to bolo napríklad elektronické zdravotníctvo alebo reforma systému podpory obnoviteľných zdrojov energie pre domácnosti.
Lenže ak robíte veci správne, transparentne a so skutočne dobrým úmyslom, nie je dôvod sa báť. Som presvedčený, že človek, ktorý koná poctivo a odborne, dokáže svoje rozhodnutia pred verejnosťou obhájiť. Práve preto, že je autentický.
Samozrejme, robiť veci inak prináša aj kritiku. Ale kritika predsa patrí aj k podnikaniu či manažérskej práci v súkromnom sektore. Nie je to nič výnimočné.
Nie sú súčasťou záujmových skupín
Obávam sa však, že ešte väčším problémom je samotný spôsob výberu lídrov. Niekedy mám pocit, že prvou kvalifikáciou sa stáva lojalita.
Áno, lojalita je dôležitá. Každý tím potrebuje ľudí, ktorí spolupracujú a navzájom si dôverujú. Nesmieme si však zamieňať tímového hráča so slepou lojalitou.
Dnes mám čoraz častejšie pocit, že práve lojalita sa stáva hlavným výberovým kritériom, zatiaľ čo odbornosť sa odsúva na druhú či dokonca tretiu koľaj.
Je prirodzené, že si každý líder vyberá ľudí, ktorým dôveruje, a často siaha po osobách zo svojho okolia. Každý dobrý manažér však vie, že nikdy nevymení odbornosť za kamarátstvo alebo bezvýhradnú lojalitu. Tým by totiž oslabil nielen svoj tím, ale aj vlastné výsledky.
Dôvod na optimizmus
Napriek tomu som rád, že mám okolo seba množstvo kvalitných ľudí. Ľudí, ktorí by do riadenia štátu priniesli odbornosť, slušnosť, pracovitosť aj prirodzené líderstvo.
Preto by som bol rád, keby sme nezúfali a nepodliehali presvedčeniu, že verejná diskusia je už nenávratne pokazená, že všetci ľudia vo verejnom priestore sú zlí alebo že odbornosť už nikoho nezaujíma.Ja tomu jednoducho neverím.
Preto sa aj ja osobne budem naďalej riadiť tým, že budem vyhľadávať odborných a slušných ľudí, podporovať ich a dávať im priestor. Verím totiž, že skutočná zmena nepríde cez hlasnejšiu kritiku, ale cez kvalitnejších ľudí vo verejnom živote.
A práve preto verím, že bude len a len lepšie.
