Začnime tým, ako Slovensko mnohí kresťania so sebalútosťou nazývajú ako: „malé, dlhodobo zneužívané a ponižované katolícke Slovensko“. Akoby nám tu niekto niečo sústavne zvonku nanucoval. Nie! Toto nie je oprávnené horekovanie ublíženej obete, ani reálny racionálny opis našej histórie. Slovensko sa totižto vždy ponižovalo a ubližovalo si samo-sebe – a robilo to nadšene či už s krížom, alebo s kosákom a kladivom v jednej ruke a udavačským zoznamom v tej druhej.
Stačí si pripomenúť, ako „hrdo“ vôbec vstúpilo do histórie ako samostatný štát – po boku nacistického Nemecka. S rímsko-katolíckym kňazom ako klerikálnym prezidentom, ktorý s krížom na prsiach podpisoval masové rozsudoky smrti nad svojimi vlastnými spoluobčanmi. Nie, toto nebol žiaden vonkajší diktát. To bola slobodná a vedomá kolaborácia. Vlastná svätá voľba a aj jej nadšená realizácia.
70-tisíc Židovských spoluobčanov deportovaných a umučených. A kto ich udával, kto pri tom aktívne pomáhal? V prevažnej miere práve ich susedia! Zo závisti. Z pažravosti. Pre črtajúce sa arizačné koristi. Pre dom, obchod, posteľ, či len prikrývky. Toto nie je mýtus. Toto je realita zdokumentovaná historikmi, súdnymi spismi a tragickými výpoveďami obetí. O tom hovorí napríklad kniha Hany Kubátovej „Kde líšky dávajú dobrú noc“ – precízne svedectvo o hyenizme, ktorý sa zrodil v srdci kresťanskej slovenskej spoločnosti, kde sa v nedeľu modlilo, v pondelok udávalo a v utorok rabovalo - arizovalo.
Slovensko sa opakovane prezentovalo takými menami ako:
• Andrej Hlinka – katolícky klerik s autoritárskym videním štátu, obdivovateľ Mussoliniho.
Citát Andreja Hlinku, 1925:
„My, katolíci, musíme zorganizovať štát podľa zásad Kristových. To je naša úloha.“
„Kto je proti kňazom, je proti národu. A kto je proti národu, toho preklína Boh!“
– Andrej Hlinka, podľa dobovej tlače (Slovák, 1925)
„Mussolini je veľký muž, ktorý zachránil Taliansko. Aj my potrebujeme silného vodcu.“
– Andrej Hlinka, 1930 (parafrázované podľa historických prameňov a výrokov zachytených v katolíckej tlači)
• Jozef Tiso – farár a prezident, ktorému neprekážali ani deportácie už narodených detí a veru ani tých ešte nenarodených.
„My sme sa rozhodli, že budujeme štát kresťanský a nie židovský. A preto sa Židov musíme zbaviť.“
– Jozef Tiso, prejav v Holíči, 15. augusta 1942
„Pracovné miesta a majetky židov prešli do rúk kresťanov. Tým sme vyriešili aj sociálnu otázku slovenského človeka.“
– Jozef Tiso, 1942
• Gustáv Husák a Vasiľ Biľak – agenti komunistickej sovietskej totality, vlastizradcovia a likvidátori reformnej nádeje - Pražskej jari.
„Socializmus v našej krajine nemá alternatívu. A ten, kto o tom pochybuje, pochybuje o samotnej podstate našej existencie.“
– Gustáv Husák, prejav 1975
„Nie je možné, aby si každý hovoril a robil, čo chce. Sloboda nie je anarchia.“
– Gustáv Husák, prejav v období normalizácie
„Keby Sovietsky zväz nebol pomohol, bola by sa u nás zaviedla kontrarevolúcia.“
– Vasiľ Biľak, 1970
„Považujem vstup spojeneckých vojsk za internacionálnu pomoc, za zásah, ktorý zachránil socializmus v našej vlasti.“
– Vasiľ Biľak, rozhovor v 70. rokoch
• Vladimír Mečiar – obyčajný totalitársky grobian, mafiánsky premiér, ktorý nás len tak-tak nadobro nevyradil z demokratickej Európy.
„Ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ.“
– Vladimír Mečiar, 1995
• Ján Čarnogurský – nacionalistický klerikál, nenávidiaci sekulárnu liberálnu demokraciu a EU, ale zato zbožňujúci krviláčné, imperilistické, oligarchistické a klerikálne Rusko.
„Já si myslím, že Rusko dělá v zásadě dobrou politiku.“
– Ján Čarnogurský, CNN Prima News, 4. februára 2024
„Ja tak úplne otvorene hovorím: sledujte, ako sa na Západe rozpadá rodina, rozpadá sa demokracia. Rusko toto všetko zvládlo. Aj preto si myslím, že Rusko robilo a robí správnu politiku.“
– parafráza na základe rozhovorov šírených dezinformačnými portálmi, kde Čarnogurský chválil silu, autoritu a konzervatívne hodnoty „nového Ruska“.
• Robert Fico, Andrej Danko, Milan Uhrík, Marián Kuffa, Tomáš Taraba, Štefan Harabin… – protagonisti aktuálneho návratu klerofašizmu, ktorí zneužívajú vieru ako politickú zbraň.
A práve títo ľudia – a ich voliči – tvoria dnes jadro postfaktického regresu. Nástup novej verzie nacionalistického „Slovenského štátu“. V mene dogmatického náboženstva, infantilného národa, stredovekej primitívnej tradície. Ale bez hanby, bez sebareflexie, bez schopnosti rozpoznať zlo, ktoré opäť dvíha svoje dračie hlavy. (Kléro-fašistickú aj tú neobolševickú)
Katolícka cirkev sa nikdy neospravedlnila. Len sa stiahla do mlčania, alebo manipulatívne relativizovania.
Namiesto pokánia a sebareflexie bojuje tá istá klérofašistická cirkev opäť za stredoveké „rodinné hodnoty“, za „tradičného patriarchálneho otca a poníženú, podriadenú matku“, za „ochranu ešte nenarodeného života“, za „kresťansko-dogmatický charakter Slovenska“, ako keby sa kléro-fašistická história ani nikdy nestala.
Ale zato o tých už narodených, plne cítiacich a plne vedomých ľudských bytostiach, ktoré boli deportované, umučené a vyvraždené za požehnania katolíckych kňazov, zaryto mlčí. Ide jej tu dnes o čisto klerikálne motivovanú obranu ešte nenarodených „plodov“, no o tých už narodených deťoch, ktoré zomierali v dobytčiakoch, v plynových komorách, v koncentračných táboroch, sa v kostoloch nehovorí. A prečo? Lebo o takých xenofóbna Biblia píše príliš jasne, a práve to je ten problém:
„Kto nepočúva hlas Hospodina, nech jeho deti zomrú mečom a ich ženy nech ostanú bezdetné a ovdovené.“
– Jeremiáš 18:21
Alebo:
„Aj ich deti rozmliaždi o skaly pred ich očami…“
– Izaiáš 13:16
Takto vyzerá „biblický súcit“. Takto sa vyrábajú teologické precedensy pre neľudské konanie – s požehnaním dogmatickej autority, ktorá dodnes nevyvodila z tejto krvavej histórie žiadnu zodpovednosť. A práve preto sa dnes bez hanby opäť pokúša nastoliť režim, kde dogma vládne nad objektívnou pravdou, a slepá viera nad súcitom.
Dnešná vládna kleofašistická soldateska zločiny Tisovho režimu relativizuje. A z Devína sa stáva miesto rečníckych extáz klérofašistických príšer.
Ako to vystihol George Santayana:
„Tí, ktorí si nepamätajú minulosť, sú odsúdení si ju zopakovať.“
A práve preto je dnešné Slovensko znovu v totalitárskom začarovanom kruhu.
A nie je pravda, že sme tu zvonku „dlhodobo zneužívaní“. My sme samy ten aktívny sado-masochistický zneužívateľ. Dlhodobo tu klameme a zneužívame len sami seba. Svoj racionálny rozumu. Svoju ľudskú dôstojnosť. Svoju históriu. Pretože väčšina národa je ešte stále infantilne náchylná veriť iracionálnym stredovekým dogmám a bludom namiesto racionálnym faktom. A to je ten koreň celého nášho problému – strata kritického myslenia, a imbecilný infantilizmus, ktorý cirkevná religiózna indoktrinácia vedome udržiava v chorlavom tele tejto spoločnosti ako nejakú chronickú dogmatickú infekciu.
Nie je náhoda, že práve v najnábožnejších regiónoch Slovenska vyhrávajú s prehľadom konzervatívny populisti, klerikálny konšpirátori a katolibánsky extrémisti.
Nie je to len otázka sociálneho stavu. Je to otázka chorého mentálneho stavu, chorej infantilnej slovenskej spoločnosti.
Ako to výstižne zhrnul prof. František Novosád:
„Moderná demokracia nemôže fungovať tam, kde väčšina obyvateľov nemá osvojené návyky kritického uvažovania. A už vôbec nie tam, kde ideológia a náboženstvo nahrádzajú objektívnu pravdu.“
Takže sa nedivme, keď populista Fico ostentatívne niekde na poli obhrýza koláče od dievčatiek v kroji a KDH sa spolu s RKC, Ficom, Dankom a ďalšími klerikálnymi príšerami škeria na kléro-nacistickej púti na Devíne vedľa Putinových poskokov, konšpirátorov a pohrobkov kléro-fašistu Tisa. Nedivme sa, keď slovenskí katolíci dnes fanaticky obhajujú náboženských bigotov - Záborskú, Graňáka, Kuffovcov, Tarabu…
A nedivme sa, keď si opäť len s nadšením kopeme vlastný totalitný hrob. Lebo takéto totalitné poníženie nie je veru žiadny zvonka prichodiaci osud. Je to len naša vedomá, zlá a hlúpa voľba. A my také robíme znova a znova. Bez poučenia. Ako takí infantilne slepí, hluchí, a nemí opičí stredovekí dementi.
