Súčasným trendom diktatúr sa stáva šírenie propagandy v rámci hybridnej vojny aj za svoje hranice, aby presvedčili domácu spoločnosť o svojej pravde. Cenzúru už nie je možné uskutočňovať v tak veľkom meradle vďaka rozšíreniu internetovej siete a skôr sa uchyľujú k šíreniu propagandy aj prostredníctvom internetu, aby vytvorili informačný chaos a zamedzili nechceným informáciám k hlbšiemu preniknutiu do vlastnej spoločnosti. Viditeľný je najmä ruský model, orientovaný na využívanie moderných foriem propagandy (čiastočne prevzatý z čias ZSSR) k získaniu si popularity a rozvráteniu nepriateľa.
V 90. rokoch 20. storočia po rozpade východného bloku a Sovietskeho zväzu ustúpilo využívanie propagandy ako prostriedku psychologickej vojny do úzadia, pretože neexistoval žiadny globálny aktér, ktorý by bol schopný konkurovať Spojeným štátom. Vzťahy medzi USA a Čínou boli vtedy na korektnej úrovni a Čína si ešte nemohla dovoliť pôsobiť ako globálny aktér, pretože nemala dostatočné ekonomické prostriedky a politickú silu. Orientovala sa prevažne na kontrolu vlastnej spoločnosti a zahraničný obchod.
Na sklonku Jeľcinovej vlády a po nástupe Vladimíra Putina k moci v Rusku nastal zlom vo vedení zahraničnej aj domácej politiky. Režim začal obmedzovať slobodné médiá a pôsobiť agresívnejšie na medzinárodnej scéne. Dôkazom sú vojny v Čečensku, neskoršia päťdňová vojna s Gruzínskom a v neposlednom rade anexia Krymu a podpora separatistov na východe Ukrajiny. Posledné dva konflikty však vyvolali prílev obrovského množstva protichodných informácií, ktoré značne polarizovali spoločnosť v Európe a podporili akceptáciu revizionistických snáh Vladimíra Putina. Tento príliv protichodných informácií sa nezastavil dodnes a s odstupom času už vieme s určitosťou povedať, že ruský režim proti krajinám Severoatlantickej aliancie a Európskej únie rozbehol hybridnú vojnu, v ktorej využíva nástroje psychologickej vojny. Vytvára falošné informácie pomocou svojich mediálnych agentúr akou je napríklad Sputnik alebo Rusko dnes. Financuje dezinformačné a konšpiračné médiá v režimu znepriatelených krajinách alebo ich dokonca podporuje personálne a tie potom šíria ruskú propagandu na internete vrátane sociálnych sietí. Na Slovensku je známy prípad redaktora webov Hlavné správy a Zem a Vek Jevgenija Paľceva, ktorý na Slovensku vydáva najpropagandistickejšie články pod pseudonymom Eugen Rusnák a na konzultácie cestuje priamo do Moskvy. Pre Rusko to predstavuje jednoduchší spôsob ako destabilizovať svojich protivníkov alebo ich prikloniť na svoju stranu bez toho, aby muselo obetovať veľké množstvo svojich obyvateľov vo vojne.
Ako pridanú hodnotu potom môže režim v Rusku prezentovať pozitívne vnímanie Ruska a jeho úspechy svojim obyvateľom a zvyšovať si popularitu bez toho, aby ruskú spoločnosť úplne odrezal od prístupu k zahraničnému prísunu informácií. Ruské šírenie propagandy je rozdelené na niekoľko kategórií podľa toho, aký historický vzťah k Rusku má aktér, podľa národnostnej príslušnosti alebo podľa mocenských záujmov Ruska. Od týchto indikátorov sa potom odvíja aj forma a intenzita ruskej propagandy a šírenia dezinformácií. Najsilnejšia intenzita je v krajinách tzv. ruského sveta (bývalé ZSSR), potom oblasť slovanskej jednoty, oblasť ostalgie (východ po nemecky + slovo nostalgia), antirétorická oblasť a nakoniec oblasť alternatívnych informácií (nižšia oblasť záujmu).
Je potrebné však poznamenať, že obavy z ruských kapacít viesť informačnú vojnu sú zveličené. Dezinformačné kampane sú viditeľné najme počas období spoločenského pnutia, potom však rýchlo strácajú na sile. Ruská propaganda nedokáže v dostatočnom rýchlom časovom rámci zmeniť geopolitické zameranie a cieľové skupiny v regióne záujmu. To však neodstraňuje problém ako taký a polarizuje spoločnosť. Najzasiahnutejšími krajinami sú tie v strednej a východnej Európe.
Vplyv ruskej propagandy najmä možno pozorovať v krajinách so silnou historickou spätosťou k Rusku. Od začiatku hybridnej vojny vidieť rast prorusky orientovaných extrémistických strán ako ĽSNS na Slovensku, AfD v Nemecku, Jobbik v Maďarsku, Ataka v Bulharsku alebo Svoboda na Ukrajine. Ruská propaganda nemusela naplniť očakávania garnitúry avšak úspešne polarizovala spoločnosť a znížila dôveru občanov v štátne inštitúcie najmä v krajinách, na ktoré sa ruská propaganda orientovala.
Propaganda však môže byť dvojsečnou zbraňou, obzvlášť keď Ruská federácia trpí rovnakým spoločenským problémom ako zvyšok sveta. Viditeľné to je najmä teraz, v čase zúriacej pandémie, kedy veľká časť spoločnosti nedôveruje vakcínam vyrobeným v samotnom Rusku. Je to dôsledok silnej protiočkovacej kampane paradoxne financovanej aj Ruskom vlastnenými informačnými agentúrami. Napriek neskoršiemu propagovaniu vakcíny domácej výroby Sputnik-V, propaganda orientovaná voči západom vyrobeným vakcínam zasiahla aj samotnú ruskú vakcínu.
Propaganda Ruskej federácie za účelom zaistenia si moci súčasnej garnitúry vo vlastnej krajine je jedným z hlavných dôvodov, prečo v poslednom desaťročí čelíme rozkvetu falošných informácií šírených na internete. Kým v minulom storočí bolo trendom autoritárskych režimov zamedzovať prenikaniu informácií do spoločnosti a von z krajiny, dnes je to opak. Rusko podporuje prenikanie informácií, ktoré hrajú v prospech súčasnej garnitúry a podporujú šírenie informácií aj mimo svojej krajiny, avšak upravených vo svoj prospech. Spoločnosť v Rusku si tak nedokáže spraviť jednoznačný obraz o situácii vo svete napriek prístupu aj k zahraničným médiám.
