Rozpis povolenej nutričnej hodnoty na príslušný deň mojej diéty držím v dlani a presúvam sa za obedom. Lebo v tom momente sa mi ako najväčší problém javí nadváha a riešim to zmenou životosprávy. Ale ako vravia za veľkou mlákou „Nothing's What It Seems"
Asi o 12:15 prichádzam do nemenovanej čínskej reštaurácie. Mám to tu rád. Naozaj nepoznám iné miesto kde môžem pri objednávke povedať čokoľvek a vždy dostanem ryžu. Nechápte ma zle! To nie je výčitka voči jazykovej bariére. Podľa mňa to naopak proces objednávky zásadne zjednodušuje. Koniec koncov keď nechcem ryžu idem inam.
V zápätí ešte rutinne „Nie, ďakujem a Nie, ďakujem" odpovedám na dve tiež rutinné otázky „Polievku? Niečo na pitie?", položené s prízvukom, ktorý Vám v písanej forme nedokážem zreprodukovať. Zaplatím rutinných 4,10 a sadám si so svojím obedom k stolu. Chvíľu ešte uvažujem nad tým, prečo môj kolega vlastne volá sladko-kyslú polievku „sopľová". Mne jej konzistencia nevadí. Sem tam si ju dávam ale dnes „diéta". Pečená ryža a chop suey.
O pár minút na to už dojedám posledné sústo. Obsluha je tu na naše kultúrne pomery trochu „proaktívna", rozumej „hyperaktívna". Položím vidličku do taniera a ešte som ani kútiky úst neoprel o servítku a už je pri mne časník. So zdvorilým kývnutím hlavy berie zo stola tácku s mojím tanierom. Prerátal sa fešáčisko. Robí to ležérne jednou rukou a vidlička sa nedbalo prevažuje za okraj tácky. Neskoro! Už to má príliš „nahnuté" a gravitácia nešla na dovolenku. Vidlička padá z tácky na stôl a vydáva zvuk, ktorý nikto z návštevníkov nemôže prepočuť. Ak by som chcel prítomných požiadať o pozornosť nedokázal by som zvoliť lepší spôsob.
Doma ma tiež učili, že keď niečo robím, mám to robiť poriadne. Snažím sa toho držať aj pokiaľ ide o trapasy. Nechýbalo síce veľa a vidlička mohla na stole aj skončiť. Nestalo sa. Keď už mala toľko divákov rozhodla sa predstavenie „dohrať" do konca. Pokračovala smerom k zemi a letmo narazila do môjho tela v „oblasti rozkroku". V tej chvíli som mal ešte pocit, že môj problém s nadváhou sa iba transformoval na problém so zašpinenými nohavicami pred veľkým publikom. Mýlil som sa.
Čašník, o ktorého hyperaktivite už bola reč, šikovným a zbesilo rýchlym teakwondo ťahom zobral zo stola servítku a začal „mi utierať rozkrok" skôr ako neurónová sieť v mojej hlave vôbec pripustila, že by táto absurdná možnosť mohla byť reálna. To už bol moment keď nadváha opúšťala popredné priečky na rebríčku mojich problémov a ustupovala relatívne dôležitejším veciam. Bol to presne ten okamih keď človek precíti silu teórie relativity v praxi. Ak Vám skrátka niekto strčí nos do zadku, tak máte Vy nos v zadku, on nos v zadku, ale Vy ste na tom relatívne lepšie. Inštinktívne som ho teda iba okríkol a vstal. Keďže bolo už zjedené a aj vopred zaplatené odišiel som pracovať. Na potlesk od divákov som nečakal. K šťastiu mi stačilo, že som mal chop suey s ryžou, so zašpinenými nohavicami, ale aspoň bez „happy-endingu"
