15. augusta 1961, len dva dni po tom, čo východonemecký režim náhle začal uzatvárať Východný Berlín, slúžil 19-ročný pohraničník Hans Conrad Schumann na rohu ulíc Ruppiner Straße a Bernauer Straße. V tom čase ešte „Berlínsky múr“ netvorili betónové bloky, ale iba narýchlo natiahnuté špirálové ostnaté drôty, ktoré pretínali mestské ulice.
Počas niekoľkých nekonečne dlhých hodín Schumann nervózne prechádzal sem a tam a potajme nohou pritláčal časť ostnatého drôtu k zemi, aby si znížil prekážku. Keď naňho ľudia zo Západného Berlína povzbudzujúco kričali a pri obrubníku zastavilo vozidlo západoberlínskej polície s dokorán otvorenými dverami, Schumann sa rozhodol konať. Odhodil nabitý samopal a preskočil nízku bariéru do západného sektora.
Jeho útek zachytil 20-ročný fotograf Peter Leibing, ktorý Schumannovo nervózne správanie sledoval viac než hodinu a predvídal, že sa pokúsi o útek. Snímka, zhotovená 200 mm objektívom v okamihu, keď bol Schumann vo vzduchu, dostala názov Sprung in die Freiheit („Skok do slobody“) a okamžite sa stala svetovou senzáciou.
Fotografia sa stala jedným z najsilnejších symbolov studenej vojny a poskytla západným demokraciám presvedčivý dôkaz o realite komunistického režimu – že socialistický Východ musel okolo vlastných občanov vybudovať väzenie, z ktorého sa snažili utiecť dokonca aj jeho ozbrojení strážcovia.
Hoci sa Schumann stal medzinárodným symbolom slobody, jeho život po úteku poznačila tichá tragédia. Usadil sa v Bavorsku, dlhé roky pracoval na montážnej linke automobilky Audi v Ingolstadte, no trpel hlbokými depresiami a neustálym strachom, že ho príslušníci východonemeckej tajnej polície Stasi vypátrajú a zavraždia.
Bývalí priatelia ho označili za zradcu a rodina, ktorá zostala v Sasku, naňho vyvíjala silný psychický tlak. Ani po páde Berlínskeho múru v roku 1989 sa nedokázal zbaviť celoživotnej psychickej záťaže spôsobenej jediným osudovým skokom. Napokon urobil niečo nepredstaviteľné.
Hans Conrad Schumann síce preskočil ostnatý drôt a získal slobodu, no pred vlastnými spomienkami utiecť nedokázal. Slobodu však získal príliš neskoro na to, aby sa zbavil psychických jaziev, ktoré si niesol od svojho úteku. Roky trpel depresiami a pocitom odcudzenia. V roku 1998 spáchal samovraždu. Jeho „Skok do slobody“ však dodnes pripomína svetu, akú cenu boli ľudia ochotní zaplatiť za život bez totality.
