Keď Červená armáda v septembri 1939 prekročila hranice východného Poľska, pre tisíce poľských občanov sa začala nová kapitola utrpenia. Rodiny budili uprostred noci údery päsťami príslušníkov NKVD na dvere. Dostali len pár minút – niekedy len okamihy – aby si zbalili to najnutnejšie. Potom ich hnali na sane či vozy a odvážali na železničné stanice, kde stáli nekonečné rady dobytčích vagónov.
„Netušili sme, kam nás berú. Vedeli sme len to, že cesta nemá konca a že domov zostáva za nami – s každým otočením kolies ďalej a ďalej.“
— zo spomienok jedného deportovaného Poliaka
Vlaky sa celé týždne vliekli na východ. Do každého vagóna natlačili desiatky ľudí, jedinou „toaletou“ bol otvor v podlahe. Hlad im rozožieral telá, dojčatá plakali bez mlieka, starí ľudia ticho umierali v kútoch. V mrazivom vzduchu sa niesol dusivý zápach choroby a neumytej ľudskej biedy. Keď vlak zastavil, mŕtvych vyťahovali von a hádzali do snehu. Živí sa museli vrátiť späť – a cesta pokračovala.
Tí, čo prežili, sa ocitli v ďalekej Sibíri, Kazachstane či v arktických pustatinách Sovietskeho zväzu. Ich „novým domovom“ boli pracovné tábory, kolchozy alebo pustá tajga, kde museli vlastnými rukami stavať provizórne baraky. Teploty padali až k mínus 40 °C. Oblečenie – len handry. Jedlo – riedka polievka s kúskami kapusty či šupiek. Chlieb na prídel – len pár gramov denne.
„Zima bola taká nemilosrdná, akoby samotný vzduch rezal pokožku. Čižmy deravé, prsty popraskané a krvavé, každý nádych bolel, akoby sme prehĺtali nože.“
Práca bola bez prestávky. Mužov aj ženy hnali rúbať stromy, kopať priekopy či ťahať kmene. Deti, priveľmi slabé na prácu, hľadali zvyšky jedla alebo strážili mladších súrodencov, kým rodičia padajúci od vyčerpania bojovali o prežitie. Choroby boli všadeprítomné – týfus, úplavica, skorbut kosili vyhladovaných. Cintoríny sa rýchlo zapĺňali krížmi z krivých drevených dosiek naklonených v snehu.
A predsa – v tejto „neľudskej zemi“, ako ju preživší nazývali, ľudia nestratili svoju dušu. Šepkali modlitby, pašovali ružence, učili deti poľské piesne a básne, aby nezabudli na svoju reč. Delili sa o posledné omrvinky chleba so susedom – aj keď vedeli, že obaja ostanú hladní. Nechceli dopustiť, aby zomrela solidarita.
„Poľsko sme nosili v srdciach. Aj keď nás lesy chceli pochovať, aj keď nás hlad vyprázdnil, prežili sme, lebo sme odmietli zabudnúť, kým sme.“
V roku 1941, keď Hitler zaútočil na Stalina, prišla krehká „amnestiá“ a mnohí deportovaní Poliaci mohli opustiť tábory. Tí silnejší sa vydali na strastiplnú cestu tisíce kilometrov na juh, aby sa pridali k armáde generála Andersa. Niekto dorazil až na Blízky východ – kostnaté postavy v roztrhaných šatách, živé svedectvo o prežití. Iní ostali navždy v sibírskom snehu – ich mená pohltila mráz a ticho.
Zo 2 636 000 Poliakov deportovaných NKVD medzi februárom 1940 a júnom 1941 do sibírskej tundry, Kazachstanu či arktických oblastí, bolo oficiálne evidovaných len 115 000 – teda iba 4,36 %.
Príbeh poľských sibírskych exulantov zostáva jednou z najmenej známych kapitol druhej svetovej vojny. Je to tragédia vytrhnutých životov, detí, ktoré dospievali vo vyhnanstve, rodín rozbitých a rozptýlených. No zároveň je to aj príbeh neuveriteľnej odolnosti – že aj v najchladnejšej pustatine sa plameň identity, viery a dôstojnosti nedal uhasiť.
