Keď aj Stalinova dcéra uteká na Západ
A prečo sa dnešné deti ruských elít správajú rovnako – len s lepšími kreditkami.
V dejinách totalitných režimov nájdeme mnoho kurióznych útekov, ale len máloktorý má takú symbolickú váhu ako ten z roku 1967: Stalinova jediná dcéra, Svetlana Allilujevová, ticho prešla popri svojich sprievodcoch v Indii a zamierila priamo k americkej ambasáde. Nešla tam kvôli vízam, nešla tam kvôli štúdiu, nešla tam dokonca ani kvôli zvedavosti. Išla tam prosiť USA o azyl. Nebol to žiadny krok západnej propagandy — bola to vlastná dcéra diktátora, ktorá verejne povedala, že systém, ktorý vybudoval, bol zhnitý až na kosť. Pre národ posadnutý kontrolou svojho obrazu bola jej dezercia takým ponížením, že Kremeľ sa ju pokúsil okamžite vymazať, tvrdiac, že bola oklamaná alebo psychicky nestabilná. Pričom svojho otca nazvala „morálnym a duchovným monštrom“.
V Moskve panika:
– okamžité umlčanie,
– okamžitá diskreditácia,
– okamžité tvrdenie, že „bola zvedená Západom“,
– a samozrejme aj obľúbená klasika každého autoritára: „psychicky nestabilná“.
Predstava, že niekto dobrovoľne uteká od veľkolepého socialistického projektu, bola v Sovietskom zväze rovnako kacírskou myšlienkou ako dnešná veta: „možno by sme mali prestať bombardovať susedné štáty.“
Keď však Svetlana neskôr vydala svoje memoáre prišla tá najhoršia facka: Surové, vecné, priam pitvané, načierajúce do samotných vnútorností sovietskej moci. Strach, klamstvá, krutosť, nekonečný tieň tajnej polície — všetko, čo režim tak usilovne maskoval. Neskor sa ukázalo, že na úteku nebolo nič mystické ani propagandisticky zmanipulované. Bola to obyčajná ľudská túžba prežiť život bez neustáleho dozoru tajnej polície a bez morálneho zápachu režimu, ktorý sa hrdil vlastnou neomylnosťou, zatiaľ čo v skutočnosti trestal aj tých, ktorí si dovolili len prežiť deň s vlastným názorom. Čo nasledovalo?
Staré dobré sovietske reflexy — popretie, ohováranie, psychiatrizácia.
Režim nikdy neprizná chybu, radšej tvrdí, že dieťa diktátora bolo zmanipulované.
A teraz? Prejdime do súčasnosti. Lebo história má zmysel pre humor.
Ak bola Svetlanina dezercia pre sovietsku elitu šokom, moderné Rusko by malo každé ráno vstávať v stave permanentného infarktu.
Pretože kde dnes žijú deti: ruských ministrov, poslancov Dumy, generálov, diplomatov,
a, samozrejme, oligarchov?
Na Západe.
V tom údajne „zhnitom“, „dekadentnom“, „morálne skazenom“ Západe.
Študujú v Londýne, nakupujú v Paríži, tráviť leto chodia do Monaka a zimy v Alpách.
Na sociálnych sieťach pózujú s taškami Chanel a kávičkou za 18 eur, zatiaľ čo v ich rodnej krajine večer v správach kričia ich rodičia o tom, ako Európa upadá.
Svetlana Allilujevová utiekla na Západ, lebo ho považovala za únik pred totalitou.
Dnešné deti ruských elít tam utekajú, lebo im ich vlastná krajina jednoducho nesiaha na komfort západných univerzít, západných ciest, západných zákonov a západnej bezpečnosti.
Je to vlastne jednoduché:
tí, ktorí najhlasnejšie vyhlasujú, ako nenávidia Západ, tam posielajú všetko, na čom im záleží — svoje deti a svoje peniaze.
Systém, ktorý sľubuje veľkosť, ale nedokáže presvedčiť ani vlastnú elitu, aby v ňom žila, je iba kulisa.
Krehká, lacná, dotlčená.
A Svetlanin príbeh nám to pripomína jasnejšie než čokoľvek iné:
ak niečo smrdí zvnútra, nepomôže tomu žiadna propaganda — uniknú odtiaľ aj vlastné deti.
Svetlana Iosifovna Alliluyeva, neskôr známa ako Lana Peters.
