Sudha sa narodila 19. augusta 1950 v Shiggaone, malom meste v štáte Karnátaka, kde boli prašné cesty a prakticky nič iné. Od začiatku jej išla matematika. A išla jej desivo dobre.
Študovala na technickej vysokej škole v Hubballi, kde bola jediným dievčaťom v triede, a napriek tomu skončila ako najlepšia. Potom pokračovala na Indickom vedeckom inštitúte, kde získala magisterský titul a opäť skončila ako najlepšia zo svojho ročníka.
V roku 1974 sa na nástenke školy objavil pracovný inzerát. Hľadala zamestnancov spoločnosť Telco, Tata Engineering and Locomotive Company, v tom čase najväčší výrobca automobilov v Indii. Dole však bol vytlačený jeden riadok:
Kandidátky sa nemusia hlásiť.
Vrátila sa na izbu rozzúrená. Nepodala sťažnosť, nešla za profesorom ani nezorganizovala protest. Namiesto toho si kúpila pohľadnicu a napísala priamo šéfovi celej skupiny Tata, samotnému J. R. D. Tatovi.
Ani nepoznala jeho adresu, a tak ju jednoducho odhadla. Niekde v Bombaji. Adresa bola nesprávna, ale pošta pohľadnicu napriek tomu doručila, pretože v celej krajine každý vedel, kto je J. R. D. Tata.
A on si ju skutočne prečítal. Nejaké dievča z Hubballi mu priamo do očí napísalo, že spoločnosť Tata zaostáva za dobou.
O desať dní neskôr jej prišiel telegram. Mala prísť na pohovor do Pune a spoločnosť jej cestu zaplatí. Jej kamarátky z internátu sa zbláznili od radosti z predstavy bezplatnej cesty a každá jej vtisla do ruky 30 rupií s tým, aby im priniesla sárí z Pune. Úprimne povedané, práve preto tam išla. Kvôli sárím.
Keď vošla na pohovor, pred ňou sedelo šesť mužov. Niekto zašepkal, že toto je dievča, ktoré napísalo J. R. D. Tatovi. Kládli jej náročné otázky a ona na každú z nich odpovedala. Stala sa prvou ženou, ktorú spoločnosť Telco kedy prijala na pozíciu inžinierky.
O niekoľko rokov neskôr, keď zo spoločnosti odchádzala, ju J. R. D. Tata osobne zastavil pri odchode. Nikto podľa neho peniaze v skutočnosti nevlastní. Človek ich iba na určitý čas drží. A ak je k nemu život štedrý, mal by ich vrátiť. Na túto vetu nikdy nezabudla.
V roku 1978 sa vydala za muža, ktorý nemal vôbec žiadne peniaze. Volal sa Narayana Murthy. V roku 1981 jej povedal, že chce založiť softvérovú spoločnosť, hoci nemal nič, čím by mohol začať. Ona však mala úspory vo výške 10 000 rupií, čo bolo všetko, čo vlastnila, a celé ich odovzdala jemu. Touto spoločnosťou bola Infosys a tá z nich neskôr urobila jednu z najbohatších rodín v Indii.
A potom začala peniaze vracať späť.
V roku 1996 založila Infosys Foundation a viedla ju osobne, bez výborov a konzultantov. Jednoducho nastúpila do džípu a vyrazila do dedín. Mala jednu veľkú prioritu. Knižnica v každej škole. Nie budova s jej menom vytesaným do kameňa, ale jednoducho miestnosť s knihami. Vybudovala ich 70 000.
Postavila tiež viac ako 16 000 verejných toaliet a po povodniach 2 300 domov, ako aj školy, nemocnice a sirotince.
Indickému vedeckému inštitútu venovala 22 crore rupií (220 miliónov rupiíí), aby tam mohli laureáti Nobelovej ceny prichádzať a učiť. Len za jediný rok nadácia vynaložila 243 crore rupií (2,43 miliardy), teda viac, než minula počas prvých 18 rokov svojej existencie dohromady.
Stretávala sa so ženami z komunity devadasi – s dievčatami a ženami, ktoré boli odovzdávané chrámom a zneužívané na prostitúciu v mene boha. Všetci ostatní ich označovali za nečisté a držali sa od nich ďalej, no ona si k nim sadla. Kedysi dúfala, že sa jej počas života podarí vyslobodiť zo sexuálneho vykorisťovania 100 z nich. Nakoniec ich bolo 3 000.
V roku 2019, keď štát Karnátaka zaplavili ničivé povodne, venovala 10 crore rupií (100 miliónov) z vlastných peňazí do fondu na pomoc postihnutým. Potom sama odišla do Kodagu, kde pomáhala stavať domy, maštale a kuríny. V roku 2020, keď pandémia COVID-19 prinútila migrujúcich pracovníkov putovať domov bez ničoho, jej rodina prispela 10 crore rupií, z ktorých sa zaplatilo 55 lakhov (5,5 milióna jedál), a nadácia k tomu pridala ďalších 100 crore.(1 miliarda rupií)
Po celý čas nosila tie isté jednoduché bavlnené sárí.
Existuje príbeh o jej návšteve letiska Heathrow v Londýne. Stála v rade na lety v biznis triede, keď si ju dobre oblečená žena premerala od hlavy po päty a povedala jej, aby odišla. Tento rad je pre biznis triedu, povedala a ukázala smerom k ekonomickej triede. Choďte a postavte sa tam.
Sudha mala letenku do biznis triedy priamo v ruke. Neobťažovala sa jej však ukázať. Iba sa opýtala prečo. Žena jej pomaly vysvetlila, akoby hovorila s dieťaťom, že biznis trieda stojí trikrát viac ako ekonomická.
Jej zať sa neskôr stal premiérom Británie. (Rishi Sunak)
Jej manžel jej kupuje letenky do biznis triedy, no ona aj tak lieta ekonomickou triedou. Hovorí, že je jednoducho opatrná, pokiaľ ide o peniaze – míňa ich na charitu a nikdy nie na vlastné pohodlie.
V roku 2006 získala ocenenie Padma Shri a v roku 2023 Padma Bhushan. V marci 2024 ju prezident vymenoval za členku Rádžja sabhy a zložila poslanecký sľub. Vo svojom úplne prvom prejave hovorila o tom, aby bola vakcína proti rakovine krčka maternice dostupnejšia pre dievčatá.
Zamyslite sa nad celým tým príbehom. Dievča z malého mesta sa dozvie, že sa ani nemôže uchádzať o prácu, jednoducho preto, že je dievča. Namiesto toho, aby sa vzdalo, kúpi si pohľadnicu. Pohľadnica otvorí dvere a tie dvere vedú do spoločnosti, ktorá ju neskôr urobí bohatou. Potom strávi zvyšok života tým, že tieto peniaze potichu rozdáva späť – väčšinu z nich v miestnostiach plných kníh.
Dnes má 76 rokov, stále píše a stále nosí jednoduché bavlnené sárí. Niekde v Karnátake sedí dieťa na podlahe s otvorenou knihou na kolenách. Nemá ani tušenie, že jedna žena kedysi kúpila pohľadnicu práve kvôli ľuďom, ako je ona. Nikdy ani nepočula jej meno. A presne o to jej vždy išlo.
