Zo skúsenosti viem, že v takých stavoch, keď mám chuť len tak vyjadriť svoje myšlienky písomne, je výsledok príliš často rozpačitý.
Dva dôvody sú podľa mňa na príčine:
Prvý dôvod je už samotný pretlak myšlienok - v hlave sa roja a na jeden „papier“ ich je priveľa...
A potom /po druhé/ je to samotná táto túžba (chuť, chcenie) – túžba v tomto prípade túžba písať.
Aj väčšina duchovných smerov, ktoré sa nám globalizáciou dostávajú „pod fúz“, hovorí práve o nebezpečenstve samotných túžob.
Niekde ich volajú lipnutia na hmotných veciach, inde zas „chtíč“, alebo hriešne pokušenia...
Rozdeľujú tri hlavné druhy „túžby“: túžba po sexe, túžba po živote a túžba po istote.
Tieto ľudské „afekty“ majú na svedomí tzv. „ilúzie“ /alebo pýcha, či hriešna povaha/, ktoré opantajú naše možnosti pravého poznania, alebo možnosti pravého šťastia, či porozumenia / prinášajúce duševný pokoj/...
Už cítim, že som naozaj v tej správnej nálade, o ktorej tu nechtiac točím / a v ktorej sa motám/ a text, že začína byť neprehľadný: zdvojujú sa významy a čitatelia pomaly odpadávajú.
Nie nadarmo sa celé roky traduje ako pravidlo písania na internete – stručnosť, jasnosť a zrozumiteľnosť.... hlavne, aby bol prvý odstavec dostatočne atraktívny, aby mal ľahký štýl a vtipnosť...a občas aj dajaká pointa...
Ale vrátim sa k úvahe. Tá ilúzia, čo ovládne naše zmysly, našu myseľ a úsudok je v modernej terminológii /či vo filmovom žánri/ nazývaná aj „matrix“.
Proste, ovládne nás „ego“, pýcha, strach. A keď máme strach /napríklad zo smrti, zo staroby či bolesti/ máme „chuť“ „hrabať“ majetok, ako nejakú psychickú barličku, ktorá nám umožní zabudnúť na samotnú príčinu /strach, úzkosť/. Po čase nás to začne aj baviť. Cítime, čo je to „moc“, máme dojem úspechu.
Teda k našej prostej identite nám pribúda prvý byt, druhý byt, manželka, deti, dom, k tomu samozrejme prvé auto, druhé auto, prvý nábytok a koberec, druhý nábytok. Taký kolobeh, zamotaný moták. Získavame postavenie, uznanie, ktoré však často neodstráni prvý problém – strach, úzkosť a nudu.
Takže, aj mňa nejakým spôsobom ovládla takáto túžba, možno túžba ukázať a vyjadriť svoje „ego“ a už je to celé o ničom, lebo strácam v tom momente určitú ľahkosť a nadhľad...
Moderní americkí pragmatisti majú poučku, že hocijaký cieľ sa dá uskutočniť pod podmenkou, že si ho dokážeme stanoviť. Potom sa potrebujeme „zapáliť“ a násobiť to energiou, ktorú nazývame úsilie. Tvrdia, že výsledok sa môže v tejto rovnici dostaviť aj vtedy keď je úsilie 100 a cieľ /motív, sen,../ je jedna, alebo aj vtedy, keď je to naopak /veľký cieľ, keď je za sto a na výsledok sto stačí úsilie jedna.../.
Minule som počul, že máme aj deň duševného vlastníctva. Počul som to v rádií a výklad pani zo SOZA bol asi taký, že tvorca má zo svojho diela hmotné výhody /okrem toho, že má radosť z tvorby, z výsledku, zo spoznávania samého seba.../. teda tým, že je autorom diela, získava zároveň právo na jeho speňaženie.
A to je súčasť celého problému, ktorý som trochu nejasne načrtol na začiatku: hovoril o tom už Hegel, prácou, dielom sa odsudzujeme sami sebe, zvlášť vtedy, keď niečo z vlastného diela predáme. Prestáva byť daný „artefakt“ súčasťou nás samých /tvorba ako sloboda vyjadrenia.../. Okrem toho, že je tu možnosť, o ktorej hovoria iní odborníci na umenie, že dielo nepatrí len autorovi, ale aj divákom, čitateľom či poslucháčom – že oni ho dotvoria ...
Ale už mi prišla manželka a dosť bolo táranín...:-))