reklama

Ktorá chce, cestu si nájde

Koľko červenej farby ešte musí pretiecť poľskými ulicami, kým si súdruhovia uvedomia, že tadiaľ cesta nevedie?

Ktorá chce, cestu si nájde
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Historické knihy, romány či filmy sú plné príkladov a návodov toho, ako sa zbaviť nechceného plodu. Hltanie horúcich nápojov, jedovatých bobúľ, kúpanie sa v horúcom víne, tŕne, ihlice, to je len zlomok toho, čo všetko sú ženy schopné skúsiť, aby zo seba vypudili nechcený život. V tých knihách a filmoch sa väčšinou dozvieme aj prečo, čo sa za tým skrýva. Legislatíva sa nepýta. Zákony, čo ako komplikované, sa v tomto prípade pozerajú na smrť plodu veľmi zjednodušene. Ak sa dieťa stihne narodiť a žena ho nechá pohodené na záchode, strčí novorodenca do igelitového vreca, alebo ho zabalí do perinky, uloží do postieľky a odíde na dva dni oslavovať jeho narodenie, vtedy sa súd zaujíma o dôvody a vyhodnocuje jej duševné zdravie, skúma či išlo o zámerné ublíženie na zdraví, zabitie, vraždu, .... pri interrupciách je to však akosi všetkým jasné, čo tam po dôvodoch.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niekoľko rokov som žila v Dubline. Írsko je krajina s vysokým počtom veriacich ľudí a nie je to tak dávno, čo tu život plodu mal rovnakú hodnotu ako život matky. Interrupcie boli zakázané. Zmena sa udiala až nedávno - od roku 2019 je povolené ukončiť tehotenstvo v prvých dvanástich týždňoch a neskôr v prípade ohrozenia života matky či fatálnej abnormality plodu. V Dubline sa pred viacerými rokmi narodilo moje prvé dieťa. Počas tehotenstva som tam nemala jediné vyšetrenie ultrazvukom. Kontroly boli raz do mesiaca, vycikala som sa do pohárika, zmerali mi tlak a vo vyšších štádiách tehotenstva lekár priložil na moje brucho lievik, druhý koniec si dal k uchu, chvíľu počúval (zdalo sa mi, že najmä pohyby mojich čriev) a po chvíli skonštatoval, že všetko je v poriadku. Až v 40. týždni tehotenstva, keď som mala pocit, že dieťa sa už niekoľko hodín nepohlo, sa lekárka na moje naliehanie rozhodla použiť ultrazvuk. Mohlo by sa zdať, že takýto prístup k tehotenstvu bude bez zbytočných stresov, no v skutočnosti mi to nedalo, veď čo ak som niečo zanedbala? Počas návštevy Slovenska som si odskočila aj do gynekologickej ambulancie na ultrazvukové vyšetrenie. Ich absenciu v Írsku som si spájala s prísnou potratovou politikou, veď ak by aj na niečo prišli, nič sa s tým nedalo robiť... V roku 2012 pritiahla potratová politika Írska pozornosť sveta úmrtím Savity Halappanavarovej. V 17. týždni tehotenstva u nej došlo k spontánnemu potratu. Smrti plodu sa nedalo zabrániť. No keďže bolo stále počuť odozvy srdca plodu, lekári odmietli tehotenstvo ukončiť - interrupcia bola zakázaná. Následne Savita absolvovala operáciu na odstránenie zvyškov plodu a keďže sa medzitým u nej vyvinula sepsa, zomrela. Podobný prípad sa odohral nedávno v Poľsku. Zatiaľ čo  o Isabele a jej zbytočnej smrti hovoril celý svet, Poľsko rokuje o ďalšom sprísnení potratovej legislatívy. Kým v Írsku smrť Savity vyvolala diskusie a viedla k referendu, ktoré smerovalo k zrušeniu zákazu potratov, poľský Sejm rokuje o novom zákone. Ak prejde, ženám hrozí za potrat 25 rokov väzenia až doživotie. Diskusia sa končí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pamätám si, ako na mňa zapôsobilo, keď som v Dubline prvýkrát videla v autobuse dieťa s Downovým syndrómom. Vedela som, že také deti existujú, no na Slovensku som ich v tom čase takmer nevidela. V Dubline boli ľudia s Downovým syndrómom všade – v školách, obchodoch, vo vlakoch, na ulici, žili samostatne, nepotrebovali nad sebou ochrannú ruku. Aj na Slovensku je medzi nami čoraz viac ľudí s Downovým syndrómom. Dokážu žiť samostatne, aj pohľad spoločnosti sa mení, ale táto diagnóza napriek všetkému neprestala byť strašiakom najmä starších mamičiek. Je to diagnóza, ktorá sa dá odhaliť ešte pred narodením dieťaťa a je to diagnóza, pri ktorej ženy majú spoločnosťou priznaný „nárok“ zbaviť sa plodu. Matky, ktoré vychovávajú deti s autizmom, nemali podobnú možnosť. To, že má dieťa autizmus, neodhalíte počas tehotenstva. Kým dieťa s Downovým syndrómom je vaše usmiate slniečko, dieťa s autizmom vás možno ani len nebude chcieť objať. Štatistické prieskumy vykázali, že len približne 20% dospelých s autizmom má zamestnanie, pri dospelých s Downovým syndrómom je to medzi 20%- 50%.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moje ďalšie deti sa narodili v Luxembursku. Prístup k tehotenstvu je tam veľmi odlišný, každý mesiac vyšetrenia - krvné, vaginálne, ultrazvuky, špeciálne sonografické vyšetrenie, intenzita návštev u lekára sa v posledných dvoch mesiacoch zvyšuje a posledné týždne pred plánovaným pôrodom často ležíte s bruchom na úzkej posteli a graf zapisuje odozvy plodu, kontrakcie a ak náhodou pípa priveľa, prirýchlo či primálo, zmocňuje sa vás úzkosť, či je všetko v poriadku. Viac ako vlastné telo počúvame prístroje. Vyšetrenia sa dajú odmietnuť, ale čo ak sa niečo stane a prístroj to mohol odhaliť a vy to zanedbáte? Kto na seba vezme vinu?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svedomie. To je niečo, s čím si nevedia poradiť ani tie najprepracovanejšie zákony. Ak zavriete vraha na doživotie, svedomiu spoločnosti sa uľaví, ale vrahovi je možno ľúto len to, že prišiel o slobodu a nemôže zabiť ďalšieho človeka. Snažíme sa mu nanútiť pocit viny, no možno je to celkom zbytočná snaha.

Svedomie. Nie som matematik a ani štatistik, ale dá sa predpokladať, že nie všetky ženy rozhodnuté podstúpiť interrupciu bojujú s vlastným svedomím, v tom prípade je im zrejme ukradnuté aj to, čo si myslí spoločnosť. Zaslúžia si odsúdenie? Čo ak žena, ktorá sa práve rozhodla pre potrat, pracuje na výskume tabletky na rakovinu, ktorá pomôže miliónom ľudí a neplánované tehotenstvo by ju zabrzdilo na dlhé mesiace, pravdepodobne i roky? Možno iba pracuje v supermarkete a väčšinu dňa vykladá tovar, aj tak, zaslúži si odsúdenie? Možno má také bolesti chrbta a natoľko vysunutú platničku, že ďalšie tehotenstvo by ju dorazilo a ona má doma už dve deti, o ktoré sa musí starať a ak nebude vykladať tovar, nájdu si za ňu náhradu, mladšiu, zdravšiu, menej tehotnú, ...

Naša spoločnosť má vžitú predstavu, že mama je milujúca žena, ktorá urobí všetko pre svoje dieťa. Status dieťaťa v spoločnosti prešiel za posledných sto rokov veľkou zmenou. Otcovia aj mamy sú odrazu druhoradé, najdôležitejšie zo všetkého sú potreby dieťaťa. Z historického hľadiska je tento prístup ešte stále novinkou. Objavujú sa štúdie naznačujúce, že spokojnosť matky priamo podmieňuje prosperitu detí, ale niekde medzi poznámkami pod čiarou rýchlo poznamenáme, že žena je najspokojnejšia v kruhu detí. Spoločnosť ide ešte ďalej a predstavuje nám farebné obrázky dokonalých detí, dokonalých manželstiev, áno, očakávania sú vysoké, zdá sa to také jednoduché – stačí sa zamilovať a splodiť deti, porodiť ich, schudnúť a šťastne sa usmievať, ...

Spoločnosť nás vychováva, reguluje naše správanie zákonmi, mravmi, snaží sa naučiť nás, ako by sme sa mali cítiť – už v škôlke nás učia, že pichnúť ceruzkou do iného dieťaťa sa nesmie, nesmieme ubližovať zvieratám a trhať kvety v hriadkach za škôlkou, keď sa pokakáme a máme viac ako tri roky, mali by sme sa hanbiť, ak žena čo i len rozmýšľa o zabití plodu v jej bruchu, je to zlá žena, zlá matka, čo na tom, že má doma už ďalšie dieťa, ktoré bezvýhradne miluje? Zakážme potraty a ochráňme nenarodené deti. Každý súdny človek musí uznať, že dieťa si zaslúži ochranu, bez ohľadu na to, nakoľko veríte v Boha a nakoľko vo vedu, ktorá diskutuje o tom, kedy sa človek stáva človekom. Vy si to nemyslíte? A čo vaše svedomie? Nuž, s tým sa každý musí vysporiadať sám.

Nie som zástanca interrupcií. Nie som zástanca zákazu interrupcií. Zakazovať ženám prístup k interrupciám je rovnako účinné, ako zakazovať im prístup k vzdelaniu, k voľbám, k zamestnaniu. Možnosť legálneho prítupu k interrupciám nevedie k promiskuite, tak ako novorodenec ležiaci v náručí matky nevedie automaticky k tomu, že ho tá žena bude milovať najviac na svete. Hoci by sme si to všetci priali. Nemusíte so mnou súhlasiť. Zrejme by sme sa zhodli v tom, že ktorá chce, cestu si nájde. Sprísnením interrupčnej politiky si možno na chvíľu oddýchne svedomie spoločnosti.

Dokedy? Kým stránky novín nepopíše príbeh ďalšej Savity a Isabely...

Photo by Gayatri Malhotra on Unsplash

Adriana Boysová

Adriana Boysová

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  381x

Hľadím na svet s dušou básnika, obozretnosťou matky, otvorenou mysľou cestovateľa, s láskou a pokorou, smädom po poznaní, občas na rozhraní, odvážne, hoc z času na čas nepripravená, som žena a v mojom tele nejedna je prítomná. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťKultúraNezaradenéPrózaSúkromnéCestovanie

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu