V slovenskom zdravotníctve sa čoraz častejšie objavuje prax vyberania rôznych tzv. servisných alebo administratívnych poplatkov, o ktorých pacienti nie sú vopred jasne informovaní. Problémom nie je len samotná výška týchto poplatkov, ale najmä to, že sú často prezentované ako povinné – a to aj pri výkonoch plne hradených z verejného zdravotného poistenia.
Ako pacient som sa s touto praxou stretol pri objednávaní na sono vyšetrenie brucha, indikované ošetrujúcim lekárom. Už pri telefonickom objednávaní mi bolo oznámené, že k vyšetreniu sa viaže „servisný poplatok“ 5 eur. Bez vysvetlenia, za čo presne sa platí, či ide o nadštandard a či je jeho úhrada dobrovoľná. Odpoveď bola len, že sa platí servisný poplatok.
Až na mieste som sa dozvedel, že ide o údajný nadštandard – SMS pripomienku termínu, Wi‑Fi a recepčné služby. Problém je, že o tieto služby som nežiadal, nebol som o nich vopred informovaný a niektoré z nich mi neboli ani reálne poskytnuté. Navyše, recepčné služby nemožno považovať za nadštandard – ide o nevyhnutnú súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti. Ak sa pacient objednáva na vyšetrenie, musí tak urobiť telefonicky, e‑mailom alebo osobne. Spoplatňovať samotný proces objednania či komunikácie so zdravotníckym zariadením je preto prinajmenšom otázne.
Najzávažnejšie však bolo, že mi bolo výslovne povedané: ak poplatok neuhradím, vyšetrenie mi nebude poskytnuté. Inými slovami – zaplať, alebo nebudeš ošetrený.
Takýto postup je však v priamom rozpore s platnou legislatívou. Zákon je v tomto smere pomerne jednoznačný. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti „zdravotná starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia sa poistencovi poskytuje bez priamej úhrady“, ak zákon výslovne neustanovuje inak. Poskytovateľ, ktorý má uzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, teda nesmie požadovať od pacienta žiadnu platbu za výkon, ktorý je plne hradený z verejného zdravotného poistenia.
Rovnako jasne hovorí aj § 79 ods. 1 písm. ab) zákona č. 578/2004 Z. z., podľa ktorého je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný dodržiavať právne predpisy o úhradách a nesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou poplatkov nad rámec zákona ani iným plnením.
Poplatok je prípustný len za nadštandard, o ktorý pacient prejaví slobodný a informovaný záujem. Ak je však jeho úhrada vynucovaná a pacient je postavený pred hrozbu, že inak nebude ošetrený, nejde o slobodnú voľbu, ale o nátlak.
Po mojej dôraznej námietke mi bolo vyšetrenie napokon umožnené aj bez úhrady poplatku. Iní pacienti predo mnou aj po mne však zaplatili – nie preto, že chceli, ale preto, že sa báli, že inak im zdravotná starostlivosť poskytnutá nebude. Táto skúsenosť ma viedla k podaniu podnetu na Bratislavský samosprávny kraj, ktorý potvrdil, že podmieňovanie poskytnutia zdravotnej starostlivosti úhradou takéhoto poplatku je v rozpore so zákonom.
Tento prípad nie je ojedinelý. Podobné poplatky sa objavujú v rôznych zdravotníckych zariadeniach a často sa skrývajú za neurčité pojmy ako „servis“ či „administratíva“. Výsledkom je neistota pacientov a erózia dôvery v systém.
Je najvyšší čas, aby sa tejto praxi venovala väčšia pozornosť. Pacient nesmie byť postavený pred voľbu: zaplatiť nejasný poplatok alebo riskovať, že mu nebude poskytnutá zdravotná starostlivosť. Zdravotníctvo má slúžiť pacientom – nie ich tlačiť do situácií, v ktorých sa cítia bezmocní a zmätení.
Transparentnosť, jasné informovanie a dodržiavanie zákona by mali byť samozrejmosťou. Nie nadštandardom.
Zdravotná starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia nemôže byť podmienená platením nejasných poplatkov. Zákon je v tomto smere jasný. Otázkou zostáva, kto a ako zabezpečí, aby sa v praxi aj dodržiaval.
