Sedíme vo vlaku. Výlet na Ukrajinu začal príjemným posedením u Kunu. Karetná partia bola skvelá :) Veselá návšteva barmanky Vierky Dierky v Kriváni; starý dobrý Mamut. Prichádzame do Žiliny.
V Žilinskom Bostone sme dali pizzu a brčko, ktorého nádherná aróma spríjemnila atmosféru tamojšej terasy. Vo vlaku do Košíc Marián zdriemol, Paľo čítal Reflex. Po Košických raňajkách v tráve, ktorými sa stali marhuľové rezy Mariánovej mamy a koláče od Adi sme minuli zvyšok kariet. Danka Rosinka to asi naozaj nestihla.
Posledné plechovkové pivo na Slovensku v malinkom mestečku Čierna Nad Tisou – skvelá to zmes Maďarov, Ukrajincov, Rómov a východniarov. Sme zvedavý na Chop. Chceme tam zmeniť doláriky, kúpiť lístky Ľvov – Sevastopoľ a pozrieť preklad vozňov na široký rozchod koľajníc. Sprievodca bol sympaťák, vraj by na Ukrajine Slovenčina nemala byť problém.
Prvá Ukrajinská zástavka – Chop. Vyhnali nás z vlaku, vyplnili sme formulár, colná prehliadka prebehla hladko. Zmenili sme doláre (1$ = 5,02H => 1H = 6,4 SK), pozreli sme do mesta. Ceny sa moc nelíšia od tých Kysuckých. Mesto nápadne pripomínalo mestečká južného Slovenska z 80.tych rokov. Nebyť zmenárne a ukrajinčiny tak by jednoduché výklady, jednoduché nápisy na obchodoch a nie práve najnovšie omietky človeka rýchlo presvedčili, že sme sa posunuli v čase do pokročilého socializmu :)
Kým sme sa kochali mestom, čas do odchodu vlaku sa neuveriteľne skrátil. Len tak – tak sme stihli dokúpiť povinné lôžko a nastúpiť do nedočkavého vlaku. Lavice sú tvrdé, ale muzika hrá hlasno. Zmes ukrajinských šlágrov a amerického popu s ukrajinskými vokálmi vytvára pohodu pri ceste krajinou. Stále to vyzerá ako na Slovensku. Chalupy majú strechy a kde – tu sa pasú kravy.
Cesta vlakom bola celkom príjemná. Chvíľkami sme spali, chvíľkami rozprávali so spolucestujúcim. Dali sme pár piviek a ja som pokecal s Češkami Luciou a Peťou (má 28 a je ryšavá). K debate sa na záver pridala 18 ročná Švédka, ktorá nevedela po rusky a po anglicky asi tak ako ja po japonsky. Cestovala sama. Lucia a Peťa pokračujú až na východ Ukrajiny pracovať ako dobrovoľníčky v lese. Ledva sme sa stihli rozlúčiť a už sme stáli v Ľvove na stanici. Poľky zistili info o lístkoch a tak sme kúpili po 74H lístky až do Simferopoľu na Kríme. Taxikár nás asi trochu vyžmýkal, ale hotel so sprchou pre dvoch nás vyšiel len 46H. Ideme pozrieť nočný Ľvov.
Vonku začalo husto pršať. Vrátili sme sa do hotela a ubalili tabačik. Chceli sme prečkať dážď, cestovateľská únava však bola zákerná a nečakaná. Zobudil som sa až v noci. Paľo už spal. Ľahol som si hlavou na podušku. Keď svitalo vytiahol som si z úst žuvačku. O trochu neskôr som si odopol z remeňa foťák a konečne sa otočil na druhý bok. V zápätí zaklopala hotelierka. Bolo 6:30. Do siedmej musíme opustiť hotel. Zistili sme, že na Ukrajine je všetko štýlové a undergroundové. Najmä toalety :)
Ranná prechádzka mestom bola fajn. Ceny sú aj tu v centre Ľvova – v meste s miliónom obyvateľov porovnateľné s Kysucou. Paľo skúša prekladať azbukové reklamy a nápisy na obchodoch. Celkový dojem z Ukrajiny nie je zlý. Cesty sú dosť hrboľaté, na uliciach relatívne čisto. Babky predávajú ríbezle a mlieko. Paľo zakúpil kvalitné hodinky značky Rolex. Idú presne a hodia sa k Paľovej košeli značky Richi. Keď mu vybijú dva zuby, ktoré nahradí zlatými protézami bezchybne zapadne medzi ukrajinských mládežníkov. Mäso sa na Ukrajine predáva dosť free-stylovo. Chladenie na tržničných pultoch asi zákon neprikazuje a tak „príjemná“ aróma dráždi čuchový orgán.
Nastúpili sme do vlaku Ľvov – Simferopoľ. Vo vagóne stretávame Poľky zo včera. Paľko je v kupé s dvoma deťmi. Mamička je ryšavá a celkom zachovalá :) Kupé sú o dve triedy lepšie ako včera. 1300 km, lôžko s voňavými povliečkami v prvej triede s klimatizáciou za 74H = 470 SK. Tak to je sila. Cestovanie Ukrajinou – lacný špás :)
Cesta vlakom ubiehala ako po masle. Dali sme sa do reči s Nastenkou (17). Ako jedna z mála hovorí veľmi dobre po anglicky. Prebrali sme všetko možné aj nemožné. Dozvedeli sme sa, že cestuje na Krím s kamarátkou svojho otca a jej dcérou. Cestou stále popíjame pivko (3H). Nastenka pri každej fľaši s úsmevom podotkla, že máme s Paľom veľmi radi pivo a potajme vypité fľaše počíta. Večer sme stretli Slovákov z vedľajšieho kupé. Idú tiež na Krím za kamarátom z Bieloruska. Na večeru sme si dali salámu a pečivo. Jedlo si už ale do vlaku kupovať nebudeme - na každej stanici sú babky, ktoré predávajú cigarety, ovocie a sušené ryby.
Ráno som sa zoznámil so spolucestujúcimi z môjho kupé. Ira a Voloďa idú na svadobnú cestu. Do štýlového poháriku mi Ira urobila čaj; horúca voda je v starodávnom boilery na chodbe. Všetky Ukrajinky sú chudé a pekné. Nastenka obzvlášť :) Paľove hodinky značky Rolex nie sú až také presné ako sa v prvý moment zdalo :)
Rýchla rozlúčka s Nastenkou na stanici v Simferopole. Lístky na vlak na spiatočnú cestu musíme kúpiť v meste a nie na stanici. V Simferopole sme si potvrdili, že najväčšie kurvy sú taxikári. Zas nás chceli odviezť o dve ulice za 15H. Trolejbus stál 1H. S božou pomocou sme našli predajňu lístkov. Na Ukrajine je skvelé, že jeden človek stojí v piatich radách naraz. Paľovi sa tento systém ľúbil natoľko, že sa pohádal s bandou starých báb a opustil predajňu. Raz darmo, iný kraj, iný mrav. Teraz, keď už máme všetky formality za sebou (hlavne tie lístky do Kyjeva na štvrtok) pôjdeme dačo zjesť, popiť a užívať nádherné počasie a dovolenku. Na Jaltu zatiaľ asi nepôjdeme (vraj je veľmi drahá), ale chceme pozrieť Aluštu – ktorá by mala byť podobná, ale lacnejšia.
Poľky vybavili ubytovanie a dopravu mikrobusom. Cesta ubiehala rýchlo, šofér nezaháľal. Bábuška prezlečená za hotelierku nás doviedla do paneláku a chcela aby sme spali u nej v obývačke. My dvaja a štyri Poľky to je síce pekný pomer, ale aj veľký počet ľudí, hlavne ak vo vedľajšej izbe býva ďalšia rodina :) a tak sme bývanie zdvorilo odmietli a vydali sa k moru :) Cestou sme sa stavili v prvej reštaurácii, ktorú sme na Ukrajine našli. Dali sme si krevety a boršč. Ani srnka netuší, či sme tie krevety zjedli správne. Hlavy sa nám hnusili, tak sme ich uložili do misky. Paľovu úvahu som veľmi ocenil: „radšej o čosi viac vyhodiť – nech si myslia že sme fajnovky, akoby sa mali smiať, že sme tie krevety požrali celé...“
Prešli sme sa k moru. Bývanie v rodinnom dome pri mori = 50$, čo je pre nás moc a tak po poslednej chesterfieldke vykračujeme napäť k stanici. Po ceste som si kúpil najdrahší grep v živote (10H kus). Na stanici sa o nás bábušky skoro pobili a tak sme vybrali tu najlacnejšiu a najsympatickejšiu. Ubytovanie je domácke, sme tu len dvaja, máme sprchu a domácu mačku. Bábuške zhoreli hrianky. Osprchovali sme sa, oprali veci a ideme naspäť do centra k moru. Ostaneme tu asi dve noci a potom pôjdeme pozrieť Sevastopoľ.
Nočná Alušta bola zaujímavá. Upravené terasy a ubytovania striedali rozostavané budovy. Popri mori sa tiahol dlhočizný jarmok, ktorého ceny sme v porovnaní s našimi boli ochotný akceptovať a tak sme si kúpili Kebab, tabak, fajku, pivko a Paľo kúpil vodku s brezovými listami na obale. Pri mori stretávame Poľky a chlapcov z Bratislavy. Išli sme na pivko, ale dlho nás to nebavilo a tak sme išli k bábuške. Spalo sa fajn, ráno nás bábuška zobudila, lebo išla do práce. Nechala nám kľúče a my sa chystáme k moru (ráno 26.7.2005)
(poznámka: z dôvodu Mariánovej neschopnosti musím vložiť túto textovú časť ja Paľo)
Deň pri mori bol krásny, na pláži bolo mnoho ľudí, ktorí sa kúpali a opekali na slniečku. My sme si našli miesto na móle a opakovali sme po druhých (Marián povedal „Tá voda je slaná“).
Po opekačke sme šli dačo spapať. Zbalila nás akási Turkyňa, aby sme sa šli k ním najesť. Jedlo bolo výborné. Nielen výborné ale aj drahé a to všetko dopĺňalo príjemné prostredie (turecké stoly a turecká hudba). Tak sme sa tam dožrali ako také svine. Už sa nám nedalo ani pohybovať a tak sme sa po hodine rozhodli stráviť siestu na pláži. Spánok nám pomohol nabrať energiu a tak sme sa vybrali na drink. Následne sme si chceli dať sprchu u bábušky, ale to nám nevyšlo. Drinky stále pribúdali, barmanka nás už pri nalievaní prestala klamať a my sme stále viac debatovali o živote a tak vôbec. Keď už bolo drinkov dosť, rozhodli sme sa ísť domov k bábuške. Ale ani to sa nám nepodarilo, lebo pred krčmou Mariána zvrtlo na opačnú stranu a tak sa rozbehol po pláži neistým a nestabilným krokom, tľapkajúc pekné ženy po pekných zadkoch. Tak sme sa dostali až neviem kam, kde sme si chceli dať kávu. Kým som objednal kávu, Marián si to rozmyslel a tak som kafé vypil ja. Cesta do bytovky bola strašne dlhá a tak.
V bytovke sme sa omylom dobíjali k bábuškyným susedom, lebo bola tma a nikde sa nesvietilo. Potom mi v hlave napadlo, že treba zvoniť na číslo osem. Ráno nás strašne sušilo a tak. Začíname sa baliť a vyrážame na ďalšiu cestu. Sme opálený a tak sa bojíme slnka.
(poznámka: Streda poobede. Už som konečne písania schopný a tak idem dačo doplniť do našich zápiskov)
Práve sedíme vo vlaku do Sevastopoľu. Ráno sme sa rozlúčili s bábuškou a nechali sme jej nejakú hrivnu navyše. Na raňajky sme mali moruše a žlté bobule :) V parku sme stretli Moskovčanky Mášu a Aňu. Idú tiež do Sevastopoľu a tak sme sa k nim prikmotrili, nech im nie je smutno a my nech sa nemusíme trápiť s kúpou lístkov. Autobus do Sevastopoľu sa pokazil. Ideme do Simferopoľu. Na stanici nás zobrali policajti. Pýtali sa na kokaín a „marichuanu“. Policajná prehliadka bola dôkladná, sympatické prostredie policajnej stanice dotvárali kreslené portréty zločincov. Po fotke s Leninom sme posedeli na pivku s Aňou a Mášou. Prebrali sme drogovú scénu, politiku a zjedli kapustniak. Netradičným a zaujímavým okorenením železničnej stanice boli rozliehajúce sa pravé a nefalšované budovateľské songy v štýle „Hor sa sveta proletári“.
Cesta vlakom nemá chybu. Najskôr babka rozprávala príbehy, potom prišli huslisti, ktorí boli naozaj dosť dobrý a rýchly a nakoniec gitarové kvarteto zahralo perfektné ruské šansóny. Aňa s Mášou sú fest pekné, striedavo pospávajú a počúvajú walkman.
Rozlúčili sme sa s Moskovčankami. Dostali sme na pamiatku voňavé guličky :) (smrdíme ?) Sevastopoľ je veľké mesto západného štýlu. Fungujú tu aj McDonaldy, v reštaurácii majú Staroprameň. Videli sme ponorky a stovky obrovských lodí. Večer chceme nájsť ubytovňu. U bábušky sa nám spať nechce. V polievke plával citrón, oliva, smotana a zelená vňať :) Nikto neuverí tomu, že na Ukrajine nie sú tučné ani nepekné ženy. Minisukne sú naozaj mini, úplne všetky ženy majú krásne, štíhle a opálené nohy, poprsia modeliek a bikinové zadočky zahalené priesvitnými šatkami. Ťažko sa opisuje krása Ukrajiniek. Dokonca sme sa s Paľom v Alušte dohodli, že ak niekto z nás uvidí horšiu postavičku, hneď dá tomu druhému vedieť. Doteraz sa tak nestalo.
Z centra Sevastopoľu sme zobrali taxi. Stará taxikárka nás vzala ku nej na záhradku, ochutnali sme broskyne, videli nádherný západ slnka a testovacie letisko. Ubytovala nás v jej starom byte v paneláku na Ukrajinskom sídlisku. Myslím, že sa nie veľmi líšilo od panelákov v Žiline. Cesta taxíkom bola dobrá aj preto, že sme videli mesto z viacerých strán. Ulice s rodinnými domami, bytovky, záhradky aj výhľad na mesto. Na noc sme sa vybrali naspäť do centra. Nočný život v Sevastopole je úplne rovnaký ako vo veľkých západných mestách. Diskotéky a osvetlené reštaurácie na brehu mora, obrovský prístav, množstvo ľudí, vojenské pomníky a pravé červené hviezdy predstavujú prekvapivo nenásilné zladenie socializmu a nastupujúceho kapitalizmu.
Obrovské sídlisko, kde sme bývali sa okrem veľkosti ničím výrazne nelíši od žilinských Vlčincov. Mikrobus až do centra 1 hrivna. Návrat na sídlisko poznamenal rozdiel názorov na spôsob dopravy. Asi náznak ponorkovej choroby, ktorý ostal naozaj len náznakom a bol to jediný okamih počas celého výletu, kedy na nás oboch asi doľahla únava. Bol to však pozitívny moment v tom, že sme zistili, že aj takýto príznak dlhej cesty dokážeme bez obtiaží zvládnuť. Pri vstupe do bytu spoznávame spolubývajúcich. Sú malý, čierny, tenké nožičky, tykadlá, zdá sa že párik a rýchlo utekajú spopod dverí v chodbe až do kúpelne. Dokonale unavený zaspávame pri čiernobielych rozprávkach. Aj keď Paľo jedného spolubývajúceho bezmilostne usmrtil, podstúpil radšej vodkovú impregnáciu.
Ráno nás babka taxikárka odviezla do centra. Kúpili sme lístky a vydali sa do prístavu. Prvý krát v živote sme videli na vlastné oči ponorky. Pri obrovskom množstve lodí, ponoriek a vrakov naše fotenie získava nádych umenia japonských turistov. Fotoaparáty nemajú nárok na odpočinok. Na obed sme sa stavili v reštaurácii neďaleko prístavu. Korenisté zemiakové jedlo pripomínajúce guľáš bolo výborné a sýte. Uvedomujeme si, že každý deň ochutnáme aspoň jedno nové jedlo. K večeru nás čaká dlhá cesta do Kyjeva. Paľovi chýba Aďa.
Práve sedíme v miestnom pohostinstve a degustujeme biele, suché šardoné. Po druhom poháriku filozofujeme na tému bujenia ženských krás ukrajinskej populácie. Podprsenky vyšli z módy. Marián zanechal v pohostinstve cestovateľskú arómu :)
Práve ležíme v kupé s dvoma mladými Ukrajincami. Vlak do Kyjeva je na najvyššej úrovni zo všetkých vlakov v ktorých sme cestovali. Osvetlenie a rádio sú samozrejmosťou, moderné čalunené ležadlá, 100% klimatizácia a v igelite hermeticky uzavretá posteľná bielizeň nás príjemne prekvapila. Nápis na uteráku nie je v azbuke. Začíname si uvedomovať, že sa už dosť cítime znalý domácich pomerov, nemáme problém s dopravou a čiastočne vieme odhadnúť typy ľudí. Dosť často a v dobrom spomíname na cestu obyčajným vlakom zo Simferopoľu do Sevastopoľu, kde sme zažili tri unikátne umelecké predstavenia, ktoré dali cestovaniu úplne nový rozmer. Aj v týchto moderných vlakoch sú samozrejmosťou ženy, ktoré prechádzajú uličkami a ponúkajú jedlo, pitie, cigarety. Cestu do Kyjeva si krátime čítaním.
Ukrajinci nás ponúkli kvalitným červeným Krímskym vínom. Zaspali sme ako vo vatičke. Ráno sme pokecali s ukrajinskými priateľmi. Zistili sme, že ich platy sú podobné slovenskému priemeru. Obaja sú z Kyjeva, jeden je vodič, druhý robí šperky. Asi sme spravili malú chybu, že sme na Kríme neochutnali domáce vína, pretože je nimi Krím dosť známy a vzhľadom na podnebie a ochutnávku zo včera môžeme povedať, že to mohla byť dobrá skúsenosť. Taktiež nám chalani doporučili Arabácku strielku - lepšiu a ešte lacnejšiu prímorskú oblasť ako Alušta. Videli sme aj fotky. Ak sa niekedy opäť vyberieme na Ukrajinu, určite sa tam pôjdeme pozrieť.
V Kyjeve na stanici klasický chaos pri kupovaní lístkov. Lístok sme nakoniec kúpili na sobotu 14:24 (platzkarte). Pri stanici sme dali Boršč a pomarančový sok (džús) :) Ukrajinci nakoniec prišli ako sľúbili a pomohli nám nájsť ubytovanie. Bábuška býva blízko centra, ubytovanie klasika. Krátka sprcha a vyrážame do mesta. Kyjev je metropola, ktorou preteká Dneper. Ukrajinský priatelia nás povodili po všetkých najdôležitejších častiach mesta. Exkurziu sme prerušovali posedeniami na pive. Videli sme chrámy so zlatými vežami, vojenské pomníky aj bojovú techniku. Kyjev je naozaj obrovská. Metro stojí 0,5 H. Za túto cenu môže človek ráno vojsť do metra a voziť sa až kým nevylezie von :) Kyjev rastie doslova pred očami. Nebolo ulice, kde by nestál aspoň jeden žeriav a nestaval mrakodrap. V Kyjeve zisťujeme, že konečne nestretávame na našej púti len modelky, ale aj normálne baby ako všade vo svete, či na Slovensku. Pravidlo morských panien teda asi platí len na Kríme, čo je dobré najmä preto, že sa každé dve minúty nezamilujem :) Na večeru sme si dali kuracie prsíčka, kapustový šalát, turecký chlieb a kvalitný ananásový džús (sok).
Noc bola horúca, sny nepokojné, ale ráno bolo celkom v chládku a tak sme sa osprchovali, vytvoril som si jedno čisté tričko a vyrazili sme na poslednú pešiu púť nášho výletu. V supermarkete, kde sme včera našli tak dlho zháňaný cigaretový tabak, sme dnes kúpili raňajky, prešli ulicami Kyjeva a kúpili suvenír Adi a mojej mame. Na cestu ku stanici sme sa dopýtali bez problémov vlastnými silami. Dá sa povedať, že sa na Ukrajine cítime úplne prirodzene.
Stojíme v okne, popíjame pivko, nejaký kokoti hádžu z okien fľaše, ale to nás nedokáže rozhádzať. Vonku zapadá slnko, krajinu striedajú stromy a pláne a naše duše napĺňa krásny pocit, že sme zas niečo pekné zažili. Tak ako dávnejšie, tak aj teraz sa mi potvrdilo, že ľudia sú všade dobrý a len predsudky tvorené médiami a obavy z nepoznaného robia v našich očiach krajiny horšími ako v skutočnosti sú. Ukrajina je krajina, ktorá kde – tu zaostáva za Slovenskom, ale v mnohom ho predbieha a myslím, že tempo vývoja napovedá, že Ukrajina sa mení tak rýchlo, že za pár rokov tá Ukrajina, ktorú sme mali možnosť vidieť my už bude len dávnou minulosťou. Napriek tomu dúfam, že ostane navždy jedinečná a v rámci Európy úplne výnimočná – taká ako sa do nás zapísala dnes.
P.S.
Všetky ilustrácie má na svedomí Paľo...
