Ach jaj. Keďže som vedela, čo nás čaká, aktívne som sa prvého mája vyhýbala novinovým článkom. Žiaľ, večer som už neodolala a zistila, že v tejto krajine všetko môže byť vždy horšie, ako moje očakávania.
Na „N-ku“ ma neminul článok o „psychologickej sonde“ do duší voličstva našich komunistov. Ktorí sa opäť dali pozvážať autobusmi na guláš „zadarmo“.
A keby bolo treba, s vervou si natiahnu aj spartakiádne cvičky a oblečú úbory. (Alebo keby tiež boli „zadarmo“.)
Zo všetkých ma najviac zaujala pani, ktorá súdruha predsedu nazvala „ficulkom“. A dodala, že „je najlepším premiérom, akého sme kedy mali, a Slovensko mu vďačí za veľa“.
Rozmýšľam, či pani vlastne žije v tej istej krajine ako ja, či si ona do nemocnice nenosí aj toaleťák, sestričku aj lekára a v poliklinike ju nečakajú nápisy: „Teplá voda netečie!“ „Pozor na osobné veci! Kradne sa!“
A či tie lacné potraviny chodí nakupovať do Rakúska.
A potom masochistická časť mojej duše zaznamenala aj vyjadrenia samotného „ficulka“.
Ten bol najprv strašne šokovaný, že obyčajní, slušní a poctiví ľudia, ktorí v tejto krajine prevažne živoria, aby ho mohli živiť, pri výkone svojho povolania nekradnú.
Nuž, v takej krajine, kde sa jej premiér čuduje, že ľudia nekradnú, „lebo to bolo prvé, čo mu napadlo“, radosť žiť…
A zároveň, keby o tej krajine vznikli tisíce článkov, reportáží, blogov – nič výstižnejšie o ľuďoch, čo ju takmer dvadsať rokov „riadia“, už nevznikne.
Po priehrští tradičných mizogýnnych vtipov, intelektuálne na úrovni krčmy piatej cenovej kategórie, prešiel „ficulko“ k odkazom, ako znovu vyhrá voľby, „nech jeho neprajníkov aj šľak trafí“.
Nuž, pridrahý „ficulko“, ja sa skôr obávam, že „šľak trafí“ túto krajinu. (A môžeme polemizovať o tom, či sa tak už nestalo.)
Kým tí tvoji voliči buď nechcú, alebo si možno žitie vo fungujúcom štáte ani nevedia predstaviť, „my nesprávni Slováci“ by sme v takom napríklad žiť chceli.
Miesto toho som si vypočula aj kecy o tom, ako ty ideš do tej Moskvy „poďakovať v mene všetkých Slovákov a Sloveniek“.
Akože, Robert, už naposledy sme sa dohodli, že ja tú cestu za teba zacvakám, ale na tom, že tam ideš v mojom mene, sme sa, bratku, veru nedohodli.
(Zase sa akosi dostávame k tomu, že keby som žila v normálnej krajine, jediný pobyt, ktorý ti budem platiť, bude ten vo výkone trestu odňatia slobody.)
Keby si ako premiér stál aspoň za deravý groš, aspoň by si sa možno tváril, že ti na tejto krajine záleží, ale okrem oplzlých vtipov, agresivity a klamstiev, ktorým fakt môžu veriť len tí tvoji voliči, nemáš nič.
A to isté už dvadsať rokov ponúkaš tejto krajine. Ale národu to, zdá sa, nevadí, hlavne nech je to „zadarmo“.
Po týchto piatkových kecoch som sa v sobotu vybrala na svoj milovaný Devín. Aby ma „šľak netrafil“.
K Bráne slobody som kráčala lesnou cestou a keď sa v diaľke objavila, napadlo mi, že tá cesta k slobode a k demokracii je v niektorých zakliatych krajinách dlhšia ako dlhá.
Veď kdesi nad hlavou mi viala vlajka, ktorú tam slávnostne dotrepali naši neonacisti a fašisti. Vraj na oslavu. Čoho, neviem…
Lebo ja by som napríklad oslavovala, keby v tejto krajine žilo tých fašistov a neonacistov čo najmenej.
Aj komunistov a ich pohrobkov, čo chodia (nielen) na ten Devín tliachať o „bratskej pomoci“, ktorá nás v tejto krajine oslobodila od tej slobody na takmer päťdesiat rokov…
(Tak hlavne, aby si, Robo, v tej Moskve nezabudol poďakovať aj za to.)
Zabúdame. Mnohí z nás príliš dôsledne a príliš rýchlo.
Vidím to aj na tom Devíne, kde v sobotu ráno stretám prevažne ľudí, pre ktorých nie je viac než super cyklistická trasa a púťová atrakcia.
A tak stojím pri tej Bráne slobody sama a hrad vynechávam.
A potom sa predieram zlomeninami stromov, kameňmi, úzkou cestičkou hlboko lesom, pozdĺž rieky. Sem už turisti nechodia.
Nájdem ju. Osirelú zátoku s malou plážou a pieskom, s ostrovčekom kameňov uprostred vody. Líham si na ne, s tvárou upretou na Rakúsko...
A premýšľam, premýšľam, či by sa mi nežilo ľahšie, keby som necítila a nepremýšľala nad minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou tohto miesta a kúpila si radšej v reštike na parkovisku predražené párky. (Aspoň by neboli „zadarmo".)
Lebo tá túžba po slobode tých, čo po nej túžia, niekedy strašne veľa stojí…
Ficulko, náš drahý, len aby z toho tvojho bačovania šľak netrafil túto krajinu. (A môžeme polemizovať o tom, či sa tak už nestalo.)
A prosím ťa, v tej Moskve za mňa neďakuj.
PS: Tým mŕtvym som sa na tom Devíne poďakovala na miesto teba ja.
Tak, ako sa čoskoro pôjdem poďakovať na krst knihy pani Ivete Radičovej, bývalej premiérke tejto krajiny.
Ty, drahý Robo, okrem zlodejín, nenávisti, zloby a klamstiev nemáš nič.
Ani tí tvoji verní. Ani kolaboranti…
