Existujú dva svety, ktoré sa bežne veľmi nepretínajú: svet činiek a svet kníh. V jednom ľudia dvíhajú železo, v druhom dvíhajú kultúrne povedomie. Ja sa však už pohybujem v oboch — a nedávno som sa pristihol pri tom, že medzi nimi robím akéhosi neplánovaného mediátora.
Môj tréner spomenul medzi rečou, že by si mohol na rybách čítať knihu a nepozerať len do telefónu.
Predstavil som si ho, ako tam sedí, čaká, kým sa niečo pohne na hladine — a pritom by mohol „chytiť“ aspoň pár strán, keď už nie rybu.
„Skús knižnicu,“ navrhol som, zvedavý na jeho reakciu. Predsa len, ide o inštitúciu ktorú nenavštevuje každý druhý návštevník fitka. „A ako to tam funguje?“, opýtal sa on. Tak som mu vysvetlil, že počas Týždňa knižníc je zvýhodnené zápisné, že ale aj mimo toho je poplatok skôr symbolický. A za vypožičané knihy sa už ďalej neplatí! Rozišli sme sa teda s tým, že by to mohol skúsiť. Nepredstavujem si, že teraz prečíta ktoviekoľko kníh. Ale niečo by si prečítať mohol a knižnica by mala nového člena, čo by bolo obojstranne výhodné.
Moja kamarátka pracuje v knižnici. V inej, ako som poslal svojho trénera. O knihy nemá núdzu, ale zišlo by sa jej viac cvičiť. Chodíme s ňou aspoň raz do týždňa s jedným kamarátom do fitka. A hoci o tom, že cvičí, zatiaľ viac hovorí, chceme s kamarátom, aby neprestala. Každý jej príchod je malý pokrok — a ak z toho niekto bude mať úžitok, tak hlavne ona.
Možno je to celé o tom, že tie dva svety sa vlastne nevyhýbajú — len o sebe nevedia. A ak ich občas niekto prepojí, zistí sa, že ľudia z fitka môžu nájsť cestu ku knihám a knihovníci zas k činkám. Stačí na to pár viet povedaných medzi rečou. A možno aj malá ochota skúsiť niečo, čo nepatrí do nášho bežného sveta.
