Bol raz jeden podnik.
Oficiálne sa volal Bufet Pohoda.
Pre mojich kolegov to však bola jednoducho Búda – nízka, ošumelá stavba,
ktorá pripomínala prístrešok pre psa.
Ak si však oficiálny názov trochu skomolíte a spojíte jeho prvú a poslednú slabiku, dostanete presne to isté. A aj to sedí viac.
Majitelia boli lakomci, ktorí šetrili, kde sa dalo. Trúbky sa nečistili a druhú rundu si často dostal do toho istého pohára.
Problém nastal len vtedy, ak vás bolo viac a poháre boli od rovnakého pivovaru – vtedy si sa pokojne mohol napiť z cudzieho.
Pohoda ponúkala aj obedové menu. Bolo napísané kriedou na tabuli, ako keby to bol normálny podnik.
Pečené kura, ryža, polievka. Na prvý pohľad všetko sedelo. Až kým si si to neobjednal. Kolega si objednal. Ku kuraťu mu dali chlieb. Ryža už o dvanástej nebola.
A pritom by sa mohlo zdať, že taký podnik by mal dávno skrachovať.
A aj tak tam bolo každý deň plno.
Nie preto, že by to bolo dobré. Ani preto, že by to mal niekto rád. Ale bolo to blízko. A bolo to lacné.
A po čase si si zvykol, že veci nie sú úplne v poriadku. A možno preto sa to volalo Pohoda. Lebo keď si si zvykol dosť, všetko sa ňou stalo.
