Kedysi bavil svet futbalom, dnes ho už nebaví ani pozerať. Paradox legendy, ktorá dokázala všetko — okrem toho vydržať jeden celý zápas pred televízorom.
Hovorí, že deväťdesiatminútový zápas je naňho jednoducho príliš dlhý. A človek má chuť povedať: „Konečne niekto nahlas pomenoval to, čo si mnohí myslíme pri zápasoch slovenskej reprezentácie.Ale to by bol len cynizmus, a my predsa chceme zostať elegantní ako jeho kľučky.
Priznáva tiež, že ho rozčuľuje premýšľanie nad tým, ako mohol „tento chlap pokaziť takúto prihrávku“. Akoby náhodou zabudol, že kedysi v Barcelone mal okolo seba aj také typy, ktoré tú prihrávku nepokazili len preto, že ju ani nevideli.
Je v tom však čosi hlbšie: keď človek prešiel ihriskom ako víchor a publikum vstávalo už len pri jeho úsmeve, pozeranie sa na 90-minútové bezgólové trápenie môže pôsobiť ako forma ľahkého sebapoškodzovania. Zostrihy sú bezpečné – tam je každý krajší, rýchlejší, úspešnejší. Dokonca aj tí, ktorí v realite väčšinu času mávajú na prihrávku v ofsajde.
A predsa je v tom zvláštny paradox. Dnešná doba je posadnutá skrátenými verziami všetkého. Šport? Pozri si highlighty. Film? Trailery už hovoria viac ako samotný dej. Knihy? „Počkaj, niekde bude určite zhrnutie na TikToku.“ Ronaldinho tak len drží prst na tepe doby. Veď keď existujú tridsaťsekundové návody na šťastie, prečo by sme mali trpieť celých 90 minút futbalovej neistoty?
Možno by sme však mali futbalu predsa len niečo priznať: má v sebe to, čo zostrihy nikdy nezachytia. Ticho štadióna pred priamym kopom. Zbytočný ofsajd, ktorý spôsobí, že fanúšikovia preklínajú polovicu genofondu útočníka. Ale aj tú drobnú vec — čas. Čas, ktorý plynie pomaly, keď tvoj tím prehráva, a príliš rýchlo, keď vedieš.
Ronaldinho môže mať pravdu. Možno je futbal na sledovanie príliš dlhý. Ale možno je svet okolo nás už taký rýchly, že 90 minút sú zrazu luxus, ktorý si málokto vie dovoliť.
A niekedy je iba fajn pripomenúť si, že život, rovnako ako futbal, nemá „zostrih dňa“. A všetky naše pokazene prihrávky jednoducho patria do hry.
