Každá miestnosť v dome má svoj účel. V kuchyni sa varí, v kúpeľni sa umýva, v obývačke sa oddychuje, atď atď. A potom je tu sušiareň. Miestnosť, ktorá má úlohu byť suchá. Ale čo sa stane, keď sa sušiareň rozhodne, že už má toho dosť? Dosť sušenia, dosť vlhkosti, dosť toho, že je vždy posledná, na ktorú si niekto spomenie?
Rozhodne sa byť mokrá! Áno, presne tak. V našej bytovke sa sušiareň rozhodla byť mokrá. Nie trochu, nie symbolicky. Ale poriadne. Zo všetkých miestností v bytovke sa po daždi pred dvoma týždňami najviac vody, samozrejme, nahromadilo práve tam. Ironické, ako keby ste prišli do lekárne a tam vám namiesto liekov na spanie predali silnú kávu.
Ale dobre, možno si za to môžeme sami. Koľkokrát sme si tam priniesli mokré veci s myšlienkou, že "veď to doschne"? Tentokrát nedoschlo. Naopak, prišla pomsta - miestnosť si vzala späť to, v čom sme jej bránili: vlhkosť. A nie hocijakú, ale rovno v litroch.
Možno je to emancipácia. Možno sa miestnosti menia, tak ako ľudia. Možno raz bude kuchyňa odmietať varenie, kúpeľňa sa rozhodne byť suchá a obývačka začne pracovať na plný úväzok.
A tu niekde prichádza otázka, ktorú si kladiem čoraz častejšie: čo ak by miestnosti mali odbory? Predstavujem si sušiareň, ako na schôdzi zdvihne ruku a zahlási: „Navrhujem štrajk. Chcem menej mokrých uterákov a viac rešpektu.“ A ostatné miestnosti by prikyvovali, lebo aj im už lezie na nervy, že ich berieme ako samozrejmosť.
Ale zatiaľ máme sušiareň, ktorá sa rozhodla byť mokrá. A my? My si len povzdychneme, vezmeme mop, a dúfame, že aspoň pivnica si zachová svoju identitu.
Lebo ak nás táto potopa niečo naučila, tak to, že aj miestnosti majú city. A niekedy...sa jednoducho rozplačú.
