Vidieť v detstve z bytovky vynášať rakvu je moment, na ktorý sa pamätá. Ako dospelý som v tom dome videl opačný pohyb. Dvaja iní muži niesli veľkú hranatú skriňu. Tvar sa podobal, len energia bola iná.
Odchod a príchod. Dva pohyby jednej budovy, ktorá len sleduje, kto sa v nej vystrieda.
Vypratávať byt po niekom je disciplína, ktorá preverí aj človeka, čo si myslí, že je racionálny. Veci sa bránia. Majú svoju zotrvačnosť. A človek má svoju sentimentálnosť, ktorá sa tvári ako praktickosť.
V jednom byte bolo niekoľko zošitov s evidenciou kníh predchádzajúceho majiteľa. Pekne vedené, podľa políc. Lenže kníh ubudlo. Pozostalí si vzali, čo považovali za svoje.
A tak tu ostal zoznam. Papier, ktorý tvrdí, že má prehľad o veciach, ktoré už nie sú na svojom mieste. Ako harmonogram odchodov električiek, hoci linky už jazdia inde.
Odchody a príchody vyzerajú na prvý pohľad odlišne.
Raz je to rakva, raz skriňa, raz chýbajúca kniha.
Raz ide o ticho, raz o námahu, raz o diery v poličkách.
Ale v skutočnosti ide stále o to isté: niečo sa presúva.
Niečo mizne.
Niečo prichádza namiesto toho.
Lebo niekedy medzi odchodom a príchodom
nevznikne nový začiatok.
Vznikne len váhanie.
Priestor, ktorý ešte nič neurobil,
ale už má následky.
