Je ľahké kritizovať, hlavne u tých mladších, ktorí to poznajú len z rozprávania. No čo tí starší?
Ja som celé detstvo, strednú školu a ešte pár rokov po strednej vyrastala v socializme. Musím sa priznať, bola som iskričkou, pionierkou aj zväzáčkou. Niekto by mohol povedať, že už len komunistkou som mala byť. Je pravda, bola som aktívna aj v Pionierskej organizácii aj v SZM (Socialistický zväz mládeže).
Možno že som bola naočkovana nejakými ideálmi, jednoducho bola som mladá, naši boli obyčajní zamestnanci pošty. Je pravda, že ako dieťa som nevedela pochopiť, keď ocko hovoril, kto všetko z učiteľov u nás je katolík a ja som sa čudovala, prečo nechodia do kostola. Nechápala som, že nemôžu. Nedokázala som si predstaviť dôsledky, ktoré by ich čakali.
Ale ako sa vraví, na každého raz dôjde.
Manžel mojej učiteľky klavíra na ĽŠU (terajšia ZUŠ) bol u nás školský zubár. A keďže som chodila do kostola a hrala na klavír, dotiahol ma k organu, ktorého sa držím dodnes. Venoval sa mi ako vlastnej. Hru na organe mal ako záľubu, relax a ja som hltala každú jeho radu a robila prvé kroky, pardón takty na omšiach. V tom istom čase som začínala na organe, aj strednú školu a dokonca som sa dostala aj k hraniu na civilných sobášnych obradoch.
Neraz v sobotu nastala situácia, že som odohrala na MsNV civilný a hneď na to utekala do kostola hrať na cirkevný sobáš tým istým snúbencom. Všetko fungovalo perfektne vyše roka, možno aj viac, pokiaľ sa nedonieslo do uší na okres, čo "vystrája zubár". Nielen že chodí do kostola aj s manželkou a deťmi, ale dokonca aj kazí mládež - teda mňa.
Predstavte si, bol na koberčeku na okrese. Došlo to až tak ďaleko, že sa napokon z nášho bydliska musel odsťahovať. Aj s mojou pani uteľkou - svojou manželkou. Osud k nim nebol milosrdný. Rany za ranou padali...
A čo ja? Ešte ma stihol poučiť, čo mám vravieť, keď príde rad na mňa. Ale stáli pri mne asi všetci svätí. Teda najmenej dvaja.
Prvý svätý vtedy, keď mojim šťastím bolo, že som chodila na strednú školu do iného okresu a byrokracia našťastie vládla aj v totalite.
Druhý svätý vtedy, keď sa z okresu o mňa zaujímali na Mestkom národnom výbore a predseda ( komunista a náš neďaleký sused) sa ma zastal a mne dali pokoj.
Až vtedy som pochopila, čo je totalita. Keď som to zažila na vlastnej koži. Keď človek, ktorého si do smrti budem vážiť ako ČLOVEKA, ktorý mi v podstate dal do rúk niečo také veľké, za čo som sa mu nikdy dostatočne nepoďakovala. A on trpel len za to, že mal rád Boha a vedel, že to príde.
On sa od nás odsťahoval, ja som medzitým doštudovala, odišla do väčšieho mesta v inom kúte Slovenska. Vydala som sa a prišla revolúcia.
Síce prešla okolo nás ako keby pomimo, bývame na dedine v jednom z cípov Slovenska, napriek tomu sme doma sledovali všetko z telky. Každý prenos. A ja som vtedy povedala jednu vetu. Aby sme to neľutovali.
Je pravda, že bola totalita, že bolo prenasledovanie, ale bola PRÁCA!
Aká taká, ale bola.
Aj PLÁCA!
Každý MUSEL pracovať.
A dnes?
Práca je aj nie je.
Pláca? Tiež je aj nie je.
Hovorí sa, že kto nepracuje, nech neje.
Každý pracovať nemusí.
Ale čo s tými, ktorí nepracujú ale zamestnávajú a pritom neplatia? Na nich tak maximálne môžete poslať Inšpektorát práce a výplatu napriek tomu zaručnú nemáte.
Dnes som čítala o odsúdení bývalého rozhodcu za úplatkárstvo - malé, asi okolo 330 eur.
Poviete si správne ale čo stými, ktorí tých úplatkov zobrali omnoho viac a nič sa im nestalo?
Všetci vieme nadávať na totalitu, ale koľkí sme sa dokázali ozvať a bojovať, alebo aspoň mierne protestovať?
Mnohí chodíme do kostola a pravidelne sa na každej omši bijeme v prsia:"Pane, nie som hoden...." Uvedomujeme si dosah týchto slov? Koľkí radi kritizujeme a možno ani na to nemáme právo?
Stále sa vraciam k tej myšlienke na začiatku, ako radi vieme zhanobiť všetko a všetkých. A v podstate som tiež alibistka, lebo som si zmenila meno na diskusii za prezývku, aby mi už nikto z tých, ktorí si radi "rýpu" do druhých nemusel brať moje meno nadarmo do úst. Teda do diskusie. A tak mi ostáva len dúfať, že nebudeme zatracovať všetko a všetkých len preto, lebo to do nás hučia. Veď to robili presne to isté aj tí pred nimi. Buďme sami sebou. Všetko zlé je na niečo dobré.
Nič sa nedeje bez vôle Boha.
