Naturalizácia je vo všeobecnosti chápaná ako zdomácnenie, prispôsobenie sa cudziemu prostrediu, či okolnostiam. Poväčšine je to dlhodobý proces, ktorý sa dá urýchliť snáď len sobášom. To ale nie je prípad Judity Laššákovej. O nápadníkov zo Šariša by asi nemala núdzu, ale ona si jednoducho zmyslela, že na to aby sa stala východniarkou, jej stačí zmena trvalého pobytu. Je však celkom možné, že si to zmyslel niekto iný a ona len plní stranícku úlohu. Nech už je to tak, či onak, vždy je tam cítiť pohŕdavý postoj predstaviteľov dnešnej vládnej garnitúry voči vzdialenému východu, „kde nič nie je“. Jej kandidatúra ešte viac umocňuje pocit osirelosti u mnohých východniarov, hlavne keď si spomenú na spájanie Bratislavy s Košicami diaľnicou do roku 2010. Aj rozpadajúce sa základy novobudovanej nemocnice v metropole Šariša majú nádych zanedbania a nezáujmu o tento región. A netreba zabúdať ani na pocit menejcennosti, ba až hlúposti. Vari sa medzi osemsto tisíc ľuďmi v kraji už nenájde jeden dôveryhodný, domorodý smerák? Je východ až tak veľmi odkázaný na misionárku z Bratislavy, ako na českých žandárov v časoch prvej republiky?
Tvrdenie, že nebude zo psa slanina, ani z Laššákovej východniarka, by pre potrebu dobrého volebného imidžu mohli zmierniť dôvody jej kandidatúry. Motivácia. Ale ani tam sa okrem dobre plateného miesta počas štyroch rokov toho veľa nenájde. O službe ani reč. Skôr naopak. Je celkom možné, že sa zase len kalkuluje so slepou, trinástymi dôchodkami kúpenou dôverou voličov. Východ je smeráckou baštou, tak prečo to neskúsiť.
Motivácia ďalšieho z kandidátov na prešovského župana, Mazureka, je s Laššákovej takmer totožná. Vyzerá to tak, že v E parlamente si už tiež neškrtne, tak to skúša doma. Oproti kolegyni je ale na tom lepšie. Nemusí sa naturalizovať, keďže sa narodil v Kežmarku a môže sa pred nacionalisticky naladenými voličmi prezentovať tým, že je dokonca denaturalizovaný, lebo frakcia ku ktorej sa v E parlamente hlási je zrelá na zánik. Nie vo význame znehodnocovania, ako napríklad denaturovaný lieh, ale vo význame straty. Jeho strana má za cieľ zbaviť Slovensko svojho prirodzeného postavenia v EÚ. Nikdy síce doteraz neprezentoval, čo bude so Slovákmi, až sa program jeho strany naplní, keď im zanikne právny zväzok s EÚ a stanú sa tak denaturalizovanými občanmi EÚ. Vari len nebudú musieť za slobodou znovu migrovať?
Predstava migrujúcich Slovákov je zatiaľ málo pravdepodobná, aj keď o vodcovi na bielom koni a somárikoch tu už bola reč. A ten, od ktorého dostal Mazurek na svoju kandidatúru požehnanie má vďaka Orbánovi z migrantmi aj bohaté skúsenosti. Skôr je pravdepodobné, že politika na štyri svetové strany sa zúži na dve. Mečiarovské „Keď nás nechcú na západe...“ na Mazureka sedí doslova. On nielenže je na Slovensku odsúdený za rasistické názory a jeho strana je v demokratickom europarlamente nežiadúca. On nedostal ani víza do USA.
Ak niekde nechcú jedného, ešte neznamená, že tam nechcú ostatných. Členom EÚ sa Slovensko stalo po odchode jedného Mečiara z politickej scény. A môže ním ostať naďalej. Stačí, ak sa ľudia ako Mazurek nebudú do politiky miešať. Na to by mali východniari myslieť v najbližších voľbách do PSK. Lebo aj v tomto kraji ešte žijú stovky nedobrovoľných migrantov, ktorí sa mohli do vlasti vrátiť až po páde režimu Husákovcov, Biľakovcov a Štrougalovcov. Tých, ktorí sa v auguste ´68 rozhodli ísť na východ.
