Takýmto znesvätením prežehnávania sa tej časti slovenských veriacich, ktorí milujú Fica, sa dá v jednej vete opísať jeho politika na všetky svetové strany. Ak by sme chceli jedným slovom, tak je to guláš.
Ficovo prihlásenie sa k Mečiarovi, k samozvanému otcovi národa, nie je náhodné. Nadbieha mu až tak, že to pripomína túžbu po adoptívnom synovstve, ktoré bežný občan doteraz videl len v dedičstve, teda elektoráte bývalého HZDS. V bezradnosti zatúžil po jeho otcovskom pohladení. Dlho sa tomu naoko bránil a zdôrazňoval svoju sociálnodemokratickú inakosť, ale teraz vycítil, že je ten správny čas na jeho glorifikáciu: „Slovensko by bez Mečiara neprežilo.“ Fico je skúsený politik a dobrý herec, ktorý vyskúšal už všeličo. Nastúpil na cestu spasiteľa a dokonca aj obetného baránka. Iba zabudol, že ozajstný spasiteľ sa obetoval, aby zachránil všetkých. On obetuje všetkých, aby zachránil seba.
Je až nepochopiteľné, že aj napriek pretechnizovanému svetu sa stále nájdu ľudia, ktorých moc opantá natoľko, že sa vďaka heslu „vyhraj voľby – môžeš všetko“ stavajú na úroveň Boha. Či už je to Putin, alebo Tramp, Mečiara spred tridsiatich rokov nevynímajúc. Ficovo prekrúcanie reality, že Slovensko by bez niekoho neprežilo, napriek tomu, že prežilo Tatárske nájazdy, Turkov, nadvládu Maďarov, fašizmus i sovietsky komunizmus, ma svoje opodstatnenie.
Dnes už je úplne jasné, že Slovexit, ktorý Fico bytostne potrebuje, nepôjde po vzore Brexitu. Referendum by bolo príliš veľkým rizikom aj vtedy, ak by rátal z podporou Uhríkovej Republiky. Hlavne dnes, pri klesajúcich preferenciách celej vládnej koalície. Riziko zvyšujú aj jej kauzy ako na bežiacom páse. Ďalším dôvodom je, že na referendum je už príliš neskoro. Technicky by sa to do volieb možno aj zvládlo, ale ohlupovanie más a vytváranie bruselského nepriateľa nie je až tak jednoduché. Prešlo totiž ešte málo času od Ficových snáh dostať Slovensko do jadra EÚ.
Je oveľa jednoduchšia cesta ako referendum a tú už dávno vyskúšal Mečiar, keď svojvoľne zariadil vystúpenie Slovenska z federácie s Čechmi. Niečo podobné ako Pragocentrizmus, čo bol najvyšší Mečiarov tromf na ceste k autokracii, potrebuje aj Fico. Bezpochyby tým bude Bruselcentrizmus. Intenzívne na ňom pracuje a okrem toho, že oživuje spomienku na Mečiara, hľadá požehnanie aj u Putina, tak isto aj u Trampa. U ľudí, ktorí doteraz nepriniesli svetu nič dobré. Naopak, len neistotu a utrpenie. U samozvaných bohov vojny a mieru.
Cieľ jeho cesty k Putinovi bol celkom iný, ako to čo deklaroval a spochybňovanie vojny na Ukrajine tiež. Chcel civilizovanému svetu ukázať, že Slováci sú natoľko bezcitní, že plyn z Ruska si cenia viac, ako životy vojakov padlých v nezmyselnej vojne. A jeho najnovšia cesta do USA a dohoda, o výstavbe jadrovej elektrárne v sídle Trampa, má zase Uršule von der Leynovej, a aj všetkým daňovým poplatníkom z EÚ ukázať, akí sú Slováci vypočítaví a sebeckí. Dotácie v miliardách áno, ale spätné investície v miliardách už nie. Čo je tvoje je i moje, čo je moje do toho ťa nič.
„Ak má EÚ skapať, nech skape“. Toto hovorí o EÚ predseda vlády SR a niečo podobné, o vystúpení, už naznačil aj jeho gašpar, Gašpar. Aj on by radšej bral nejakú štátnickú funkciu v gubernii riadenej, či už Putinom, alebo Trumpom, ako život v neistote, po prípadnej výmene vlády. Fico svojou gulášovou politikou uľahčuje európskym lídrom rozhodovanie o prípadnom vylúčení Slovenska z EÚ. Tak isto, ako postavil Mečiar Klausa pred hotovú vec, pri rozdeľovaní ČSFR.
Slovensko je súčasťou Európy, či sa to Ficovi páči, alebo nie. A ostane ňou aj napriek tomu, že ju on za svoju vlasť nepovažuje. Z jeho krokov a vyjadrení je jasné, že hodnoty na ktorých je únia zjednotená mu nevyhovujú. Byť skrytý pod krídlom niektorého z mocných autokratov by síce bolo fajn, ale mal by vedieť, že veľká istota to tiež nie je. Najmä, keď vieme, že v jednom z tých autokratických režimov, konkrétne v Rusku, sa šíri záhadná epidémia pádov z okien.
Na rozdiel od Angličanov, Slováci už majú dvojnásobnú skúsenosť z vystúpenia zo zväzku s iným štátom. Nikdy to nebolo z ich vlastnej vôle a majú skúsenosť, že im to neprinieslo nič, čo by stálo za reč. To dáva nádej, že ich Amen, na znak súhlasu s takouto politikou, nikdy nezaznie.
