keď začne obdivovať presne ten režim, pred ktorým jeho rodičia a starí rodičia riskovali vlastný život, len aby sa z neho dostali.
Pozn. na úvod: Tento článok nie je môj, ale môjho FB priateľa, ktorý mi hovorí mi zo srdca a preto by som sa s ním chcel podeliť na tomto mojom blogu.
"Zo Slovenska – krajiny obohnanej ostnatým drôtom, kde sa za vtipy zatváralo do väzenia, kde tajná polícia sledovala vlastných občanov, kde sa rušilo zahraničné vysielanie, cenzurovali knihy a sloboda bola luxusom – sa stala krajina, v ktorej časť ľudí nostalgicky spomína na komunizmus a s obdivom vzhliada k Rusku. Nie preto, že by tam niekedy žili. Nie preto, že by tam chceli poslať svoje deti. Ale preto, že propaganda je jednoduchšia ako pamäť.
Pamätám si rozprávania o ľuďoch, ktorí sa pokúsili utiecť cez hranice. O tých, ktorých zastrelili pohraničníci. O tých, ktorých roztrhali služobné psy. O rodinách, ktoré sa už nikdy nestretli. O ľuďoch z pohraničných dedín, ktorí svojich susedov udávali režimu. Niektorí sa pokúšali preplávať rieky, iní preliezť ostnatý drôt, ďalší postavili doma vyrobený teplovzdušný balón. Každý z nich vedel, že ak ho chytia, môže skončiť vo väzení alebo horšie. Napriek tomu to skúsili. A teraz sa na chvíľu zamyslime. Koľko Rakúšanov, Nemcov, Francúzov alebo Američanov riskovalo život, aby sa dostali do Československa alebo Sovietskeho zväzu? Koľko ich stavalo balóny, aby ušli do Moskvy? Koľko ich preplávalo Dunaj smerom na Východ? Odpoveď je jednoduchá. Ani jeden. Nikto neutekal do komunistického raja. Utekalo sa z neho.
A to je možno najväčší problém dnešnej doby. Fakty prestali byť dôležité. Nahradili ich pocity. Dnes vám niekto s úplnou vážnosťou povie, že „za komunistov bolo lepšie“. Naozaj? Lepšie bolo žiť v sivej krajine, kde sa na banány čakalo raz do roka, na auto celé roky a na obyčajný toaletný papier sa stáli hodinové rady? Lepšie bolo žiť v štáte, kde ste potrebovali povolenie vycestovať za hranice? Kde ste mohli prísť o prácu za nesprávny názor? Kde sa ľudia báli rozprávať aj vo vlastnej obývačke, pretože nikdy nevedeli, kto donáša ŠtB? To bola tá vysnívaná sloboda?
A ak bolo všetko také úžasné, prečo boli hranice obohnané ostnatým drôtom? Prečo boli mínové polia, strážne veže, reflektory a ozbrojené hliadky? Prečo museli komunistické režimy držať vlastných občanov násilím? Demokratické štáty nepotrebovali stavať múry, aby zabránili ľuďom odísť. Komunistické áno. To je rozdiel medzi slobodou a väzením. Slobodný človek môže odísť. Väzeň nie.
Po okupácii v roku 1968 zostalo na území Československa približne 140-tisíc sovietskych vojakov spolu s rodinami. Desaťročia sme znášali prítomnosť cudzej armády, ktorá sem neprišla na pozvanie občanov, ale aby zabezpečila poslušnosť režimu. A napriek tomu dnes niektorí hovoria o Rusku ako o našom osloboditeľovi a večnom priateľovi. Zaujímavé. Keď vás niekto obsadí tankami, nechá si tu desaťročia armádu a diktuje vám zahraničnú politiku, zvyčajne sa tomu nehovorí priateľstvo.
Napriek všetkému sa ľudia nevzdávali. Utekali. Neutekali za vyšším platom. Neutekali za luxusom. Utekali za slobodou. Celý slobodný svet prijímal československých utečencov. Dával im šancu začať odznova. Našli si prácu, mohli slobodne podnikať, cestovať, hovoriť, čo si myslia, a vychovávať svoje deti bez strachu, že ich budú hodnotiť podľa kádrového posudku. Dnes pritom mnohí nadávajú práve na tie krajiny, ktoré našim ľuďom kedysi otvorili dvere.
Spojené štáty americké Slovensko nikdy neobsadili. Nikdy sem neposlali tanky, aby potlačili túžbu po slobode. Naopak, po druhej svetovej vojne prišli s Marshallovým plánom – obrovským programom hospodárskej obnovy Európy. Československo malo o účasť záujem. Stalin však rozhodol, že štáty pod sovietskym vplyvom pomoc prijať nesmú. Moskva rozhodla za nás. A potom sa čudujeme, prečo Rakúsko, západné Nemecko či Holandsko prosperovali oveľa rýchlejšie ako krajiny za železnou oponou. História už tento experiment vyhodnotila. Netreba o tom hlasovať. Stačí sa pozrieť na výsledky.
Stačilo po roku 1989 prekročiť hranice do Rakúska. Nebolo potrebné čítať ekonomické štúdie ani politické analýzy. Stačilo sa pozrieť na cesty, domy, obchody, nemocnice či úroveň služieb. Na jednej strane desaťročia centrálne plánovaného hospodárstva, na druhej slobodná ekonomika. Ten rozdiel bol taký obrovský, že ho nebolo možné prehliadnuť. A predsa dnes nájdeme ľudí, ktorí tvrdia, že to vlastne nebolo také jednoznačné.
Keď dnes počúvam niektorých politikov a ich obdivovateľov, nemôžem sa ubrániť jednej jednoduchej otázke. Čo vás na tom Rusku vlastne tak fascinuje? Naozaj sa pýtam. Čo presne? Je to životná úroveň? Sloboda slova? Demokracia? Nezávislé súdy? Slobodné voľby? Výška platov? Úroveň zdravotníctva? Kvalita univerzít? Inovácie? Alebo fakt, že za kritiku režimu môžete skončiť vo väzení? Pretože úprimne – nepoznám jediného Slováka, ktorý by mi povedal: „Mojím snom je presťahovať sa do Ruska, založiť si tam rodinu a prežiť tam zvyšok života.“ Zato poznám množstvo ľudí, ktorí odišli do Rakúska, Nemecka, Británie, Kanady či USA. A nie náhodou práve v Spojených štátoch žije najväčšia komunita zahraničných Slovákov. Nie v Rusku. Nie v Bielorusku. Nie v Severnej Kórei. V Spojených štátoch.
To je totiž rozdiel medzi propagandou a realitou. Propaganda vám hovorí, čo si máte myslieť. Realita ukazuje, kam ľudia skutočne odchádzajú žiť. Ľudia totiž nehlasujú statusmi na Facebooku. Hlasujú vlastnými nohami. A už celé desaťročia hlasujú úplne jednoznačne.
Najvtipnejšie na tom všetkom je, že najhlasnejší kritici Západu používajú každý deň výdobytky západného sveta. Nadávajú na Ameriku cez americké sociálne siete. Píšu statusy z telefónov navrhnutých v Kalifornii alebo vyrobených juhokórejskými firmami. Jazdia na autách zo západných krajín, používajú lieky vyvinuté na Západe, ukladajú si peniaze do bánk fungujúcich podľa západného finančného systému a keď ochorejú na vážnu diagnózu, dúfajú, že ich budú liečiť v Rakúsku alebo Nemecku, nie v Moskve. Sarkazmus už ani netreba vymýšľať. Realita ho píše sama.
A potom príde niekto a začne rozprávať, že USA sú náš nepriateľ. Naozaj? Spojené štáty nás nikdy neobsadili. Nikdy nám neposlali tanky do ulíc. Nikdy nám nepostavili ostnaté drôty okolo hraníc. Nikdy nám neprikazovali, čo smieme vysielať v televízii a čo čítať. Napriek tomu sú pre mnohých väčším nepriateľom než štát, ktorý sem tanky skutočne poslal. Keby to nebola tragédia, bola by to výborná satira.
Stačí sa pozrieť na Kórejský polostrov. Jeden národ. Rovnaký jazyk. Rovnaká kultúra. Rovnaká história. Po vojne sa však rozdelili dve cesty. Južná Kórea sa rozvíjala v spolupráci so Západom a dnes patrí medzi technologických lídrov sveta. Samsung, Hyundai, LG – značky, ktoré pozná celý svet a ktorých výrobky nájdete takmer v každej domácnosti. Na druhej strane Severná Kórea – diktatúra podporovaná Sovietskym zväzom a neskôr Čínou. Tam ľudia neutekajú za lepším životom. Odtiaľ utekajú, ak vôbec môžu. Rozdiel medzi týmito dvoma systémami je viditeľný dokonca aj na nočných satelitných snímkach. Jedna krajina svieti. Druhá je takmer celá ponorená do tmy. Výstižnejšiu metaforu asi história ani nemohla vytvoriť.
Presne taký istý rozdiel bolo možné vidieť po páde železnej opony medzi krajinami, ktoré prijali Marshallov plán, a krajinami, ktoré zostali pod sovietskym vplyvom. Jedny budovali prosperitu, slobodu a konkurencieschopnú ekonomiku. Druhé budovali kult osobnosti, cenzúru a hospodárstvo, v ktorom sa tvárili, že pracujú, a štát sa tváril, že ich platí. A potom sa všetci čudovali, prečo to nefunguje.
A napriek tomu sa aj dnes nájdu ľudia, ktorí obdivujú politikov ako Blaha, Chmelár, Fico či Uhrík, keď rozprávajú o Rusku ako o akomsi ochrancovi tradičných hodnôt. Zaujímavé je, že ani jeden z nich si nezbalil kufre a neodišiel tam žiť. Ani ich deti tam neštudujú. Ani ich majetok tam neleží. Ich obdiv k Rusku končí presne tam, kde sa začína možnosť kúpiť jednosmernú letenku.
Možno je problém v tom, že sloboda je náročná. Sloboda znamená niesť zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. Totalita je jednoduchšia. Stačí poslúchať, opakovať správne heslá a veriť, že štát všetko vyrieši za vás. Niektorým ľuďom taký svet vyhovoval. Nemuseli premýšľať. Nemuseli súťažiť. Nemuseli niesť zodpovednosť. Stačilo byť poslušný. Komunistický režim totiž často neodmeňoval schopných. Odmeňoval lojálnych.
Ale existuje ešte jeden rozdiel, ktorý je možno najdôležitejší zo všetkých.
Sú ľudia, ktorí sú ochotní obetovať kariéru, slobodu, ba dokonca aj vlastný život za svoje ideály. A potom sú ľudia, ktorí sú ochotní obetovať svoje ideály za trochu pohodlia. Dejiny ukazujú, do ktorej skupiny patrili tí, ktorí utekali cez ostnaté drôty, a do ktorej tí, ktorí ich strážili.
História sa síce neopakuje úplne rovnako, ale ľudská pamäť býva krátka. A práve preto je také nebezpečné romantizovať režimy, ktoré museli vlastných občanov držať za plotom so samopalmi.
Ľudia neutekali zo slobodných krajín do komunistických štátov. Utekali presne opačným smerom. To nie je slogan. To nie je politický názor. To je fakt, ktorý potvrdzujú milióny životných príbehov.
A preto si položme poslednú otázku.
Ak bol komunizmus a sovietska sféra naozaj takým úspechom, prečo museli svojich občanov držať násilím vo vnútri?
Pretože slobodného človeka nemusíte zamykať."
Zdroj: Svet v súvislostiach
https://www.facebook.com/photo?fbid=122127155967218363&set=a.122104436859218363
