Vravel som si, že veď aj prvá republika trvala 20 rokov. Komunisti po vojne tiež udržali svoju popularitu len 20 rokov. Než prišiel 68. rok a zmeny, ktoré tých pravoverných vystrašili natoľko, že na ďalších 20 rokov to tu museli udržiavať pod záštitou bratskej pomoci.
Vtedy som v tom videl istú logiku. Na výmenu jednej generácie treba zhruba tých 20 rokov, než sa vymenia kádre. Ale evidentne tých nasledujúcich 20 rokov normalizácie zanechalo na ľuďoch hlbšiu stopu ako procesy v 50. rokoch. A nie len na tých ľuďoch, ale ja na ľuďoch vychovaných tými ľuďmi.
Apatia a bezmocnosť bežného človeka mať reálny vplyv na politické dianie, sa javia ako chiméra čoraz častejšie. Je pravdou, že od 89. roku a posledného veľkého, celospoločenského vzopätia, sme mali už len dve menšie. Jedno zhruba po 10 rokoch, keď sme sa začali pomaly zbavovať Mečiara. A druhé, ešte menšie zhruba pred rokom v zime, pri protestoch voči korupcii. Mečiara sme sa nakoniec zbavili, aj keď to chvíľku trvalo, ale toto vzopätie sme dotiahli postupne do konca.
Gorila sa veľmi rýchlo nafúkla a množstvo energie sa v nej vyplytvalo úplne zbytočne. Zhruba pred rokom som písal v jednom svojom blogu mimo iné, že by bolo dobré tlačiť na politikov. Aby (a to hneď po voľbách) bezprostredne prijali nový volebný zákon, nový zákon o financovaní politických strán a zákon o lobingu. Dnes po takých požiadavkách už ani pes neštekne.
Je evidentné, že niektorí facebookoví organizátori veľmi často trpia neskutočnou naivitou a dlhodobou nekompetentnosťou dotiahnuť veci do zdarného konca. Ale to je tak skoro so všetkými facebookovskými revoltami. Ego potešia, ale neponúkajú relevantnú cestu ďalej. Pozrime sa na úspešnejšie revolty, na takzvanú Arabskú jar. Tiež to osobne nevidím ďalej moc ružovo (viď. napríklad Egypt). Ale to už odbáčam.
Otázka znie, prečo je tomu tak? Prečo sme ako občianska spoločnosť vyslovene nepružní a neaktívni aj 20 rokov po vzniku štátu?
Osobne sa domnievam, že za to môžu dva základné faktory.
Po prvé, veľkú čas viny má v tomto tá nešťastná normalizácia v 70. a 80. rokoch. Vtedy štát uzavrel takzvanú nepísanú, tichu dohodu s väčšinou obyvateľstva. My vám dáme relatívny pokoj a relatívne istoty na výchovu detí, pracú, atď.… a Vy na oplátku nebudete do našich záležitostí moc strkať nos a štát sa o všetko dôležité postará. To malo za následok druhý dôvod. A to je takzvaná optika plného hrnca. A tá tragicky pretrváva dodnes naprieč celou spoločnosťou.
Je až zarážajúce ako sme tento model chápania našich životov prevzali za vlastný a ako sa ho neustále držíme. Nečudo, že v krajine sú stále veľmi úspešní a populárni práve ľudia z obdobia normalizácie a ľudia nimi explicitne vychovaní.
Optika plného hrnca totálne ovláda všetky spoločenské normy a pravidlá. Preto sa tu tak darí korupcii, preto sa tu tak darí ľuďom, ktorí sľubujú totálne hovadiny.
Je mi jedno, či bude hento alebo tamto, hlavné je, aby bolo čo do hrnca. A pokiaľ mi to štát zabezpečí, tak nech si tam hore bačujú ako sa im chce, do toho mňa nič, politika je pánske huncútstvo, len nech mám čo do hrnca.
Zúfalé je, že sa tak deje v krajine, kde je silný klérus a 70 % obyvateľstva sa k nemu hlási. Kde by človek čakal, že duchovnejší rozmer bude silnejší ako materiálno, je práve tento princíp plného hrnca úplne podmienený. Samotnej katolíckej cirkvi vyhovuje, že sa necháva hrncami vydržiavať štátom miesto toho, aby sa postavila na vlastné nohy a odlúčila od štátneho vemena.
Ale to je to, že keď sa medzi nimi nájde aj jeden, čo je ochotný sa na túto tému aspoň zaujímavo baviť, vyštvú ho spomedzi seba aj keby to bol hneď trnavský biskup.
No ako vravím, tento princíp, táto prizma ide naprieč celou spoločnosťou (justícia, zdravotníctvo, polícia, kultúra, poľnohospodárstvo, biznis a aj to školstvo). A najväčšou tragédiou pre mňa po tých 20 rokoch je to, že nie je na výber.
Ľavica je takmer neexistujúca. Smer pohltil všetko, akurát Smer nie je ľavicová strana moderného typu, ale pohrobkovia a ich tútori normalizácie. Sľubujú a dávajú ľuďom to, čo ľudia chcú počuť a robia to zo svojho pohľadu asi dobre. Moderná ľavicová strana na Slovensku ešte len čaká na vznik, ale keď sa aj pozriem do ľavicového podhubia, veľkým optimizmom ma to zatiaľ nenapĺňa.
No a na opačnom spektre stojí naša opozícia, to je ten najväčší shit (až na pár jedincov). Oni sa nezhodnú ani na tom, akej farby je hovno. A pritom vôbec nie je kľúčové a žiaduce, aby sa zhodovali na všetkom. Pri tej mizérií, ktorá srší z opozičných radov počítam, že Fico tu bude ešte takých 8 rokov. Ale môžu (môžme) si zato sami. V roku 2010 bola iná doba a to, čo stačilo vtedy, už stačiť nebude. Ani zvyšok spektra mimo parlamentu nevyzerá opäť nijak optimisticky. Napĺňa ma to všetko iba skepsou. A vôbec to nemusí znamenať, aby sa pravica voľajako zjednocovala v zmysle zlučovania, to sú úplné nezmysly. Ja si dokonca myslím, že je málo strán na Slovensku, malo by ich byť ďaleko viac. Na oboch brehoch. Možno, ako sa hovorieva, by bolo najlepšie, keby každý občan mal vlastnú stranu.
Jedinou útechou mi je to, že to neplatí len u nás. A zároveň ma táto útecha napĺňa ešte väčšou skepsou.
Veď povedzme si pravdu. Keď sme pred 20 rokmi podali prihlášku do Európskej únie, bola to úplne iná únia aká je dnes. Keby sme sa dneska hlásili, asi by sme boli omnoho obozretnejší a tempo, akým sme vstúpili a prijali euro, by rozhodne bolo brané ako málo prezieravé. Ale čo už, stalo sa a už sa neodstane. Treba ten zápas viesť naďalej, nič iné neostáva.
Ostatných 20 rokov Slovenskej republiky bolo všelijakých, boli aj svetlé chvíle. No v poslednej dobe mám pocit, že sme na Gaussovej krivke už za vrcholom a ideme len dole, síce dopredu, ale smerom (so Smerom) dole. Boli sme na vrchole veľmi krátko, až sa to zdá nefér, ale ktovie, možno sa mýlim. Tá nádej tu je vždy.
Problém s našimi hlavami a našou občianskou spoločnosťou vyriešime asi len tak, že nesmieme ďalšiu generáciu vychovať v normalizačnej prizme plného hrnca, založenej len na tom materiálnom dostatku. Musíme sa sami naučiť, že veci najskôr musia riadne fungovať a byť dobre nastavené (za nás to nikto nespraví) a až potom očakávať materiálny prínos.
Ako sa spieva v jednej nepopulárnej piesni, “sloboda je niečo, čo Ťa najviac irituje a sloboda je to, čo Ťa uráža a rozčuľuje”, toto bohužiaľ platí pre väčšinu ľudí v našej krajine. Mnohí ľudia slobode v skutočnosti vôbec nerozumejú.
To máte ako v tej Ezopovej bájke o psovi a vlkovi. Sami úprimne si odpovedajte. Koľko by nás bolo vlkov?
