Nemusím byť politikom, aby som videla, čo sa deje so Slovenskom.

A zatiaľ čo sa politici predbiehajú v slovách, obyčajný človek rieši úplne iné veci=Ceny,Dane,Lekárov,Školy,Bývanie,Bezpečnosť,Budúcnosť svojich detí.A otázku, či sa tu o desať rokov bude žiť lepšie alebo horšie.Nemusím byť odborníčka, aby som videla, že Slovensko má vážne problémy. Európska komisia v roku 2026 upozornila na makroekonomické nerovnováhy Slovenska a očakáva len mierny rast ekonomiky. Zároveň predpokladá ďalší rast verejného dlhu – zo 61,4 % HDP v roku 2025 na 63,7 % v roku 2026.A nejde iba o peniaze.Existuje aj niečo, čo sa nedá vyjadriť percentom HDP.Dôvera.Dôvera v štát.Dôvera v inštitúcie.Dôvera v spravodlivosť.Dôvera v to, že pravidlá platia rovnako pre každého.Aj preto Európska komisia každoročne sleduje stav právneho štátu v členských krajinách vrátane Slovenska – od fungovania justície cez boj proti korupcii až po slobodu a pluralitu médií a systém bŕzd a protiváh.A teraz príde tá nepríjemná časť.Možno sme si už príliš zvykli.Zvykli sme si na chaos.Zvykli sme si na to, že jeden deň sa rozčuľujeme a na druhý deň ideme ďalej.Zvykli sme si na politické divadlo.Zvykli sme si na rozdelenie spoločnosti na „našich“ a „ich“.A možno práve toto je najväčší problém.Nie to, že máme rozdielne názory.Ale to, že sme prestali byť schopní počúvať človeka s opačným názorom bez toho, aby sme ho okamžite označili za hlupáka, nepriateľa alebo zradcu.Krajina sa totiž nerozpadá iba vtedy, keď prestanú fungovať cesty, nemocnice či úrady.Krajina sa začína rozpadať aj vtedy, keď sa rozpadá dôvera medzi ľuďmi.Keď slušnosť považujeme za slabosť.Keď kritiku považujeme za útok.Keď lojalitu k strane postavíme vyššie než lojalitu k vlastnej krajine.A keď sa občan prestane pýtať:Kam toto celé smeruje?Nie, nemusím byť politička.A možno práve preto sa na to dokážem pozerať jednoduchšie.Nie cez stranícke tričká.Nie cez predvolebné slogany.Nie cez to, kto je „náš“ a kto „ich“.Pozerám sa na výsledok.Na Slovensko, v ktorom žijeme.Na Slovensko, ktoré odovzdáme ďalšej generácii.A odmietam si nahovárať, že všetko je v poriadku len preto, že sa to ešte stále nejako drží pokope.Kritizovať svoju krajinu neznamená nenávidieť ju.Práve naopak.Niekedy človek kričí práve preto, že mu na nej ešte stále záleží.A ja nechcem byť ticho len preto, aby bol pokoj.Pretože pokoj za cenu ľahostajnosti nie je pokoj.Je to rezignácia.