Ich blízki ich už nikdy neuvidia. Už ich neobjímu. Nebudú počuť ich hlas, smiech, kroky. Už im nezavolajú, nepovedia im „ľúbim ťa“ a nedostanú odpoveď.
A my riešime, čo bude s chlapcom?
Prosím vás a čo bude s rodinami obetí?Kto im vráti ich milovaných?
Kto im vráti ich život, ktorý sa v jedinom okamihu navždy zmenil?
Kto im vráti matku?Kto im vráti dieťa?Kto zaplní prázdne miesto pri stole a v ich domove? Nikto.
Áno, aj páchateľ má svoje práva. Existuje zákon, existujú orgány činné v trestnom konaní a súd, ktorý rozhodne o jeho ďalšom osude. Tak to v právnom štáte má byť.
Ale nezabúdajme na jednu zásadnú vec:Obete už nemajú žiadne „ďalej“.
Pre nich sa život skončil.
A pre ich rodiny sa skončil život, aký poznali.
Preto mi príde neuveriteľné, keď sa verejná pozornosť začne viac sústreďovať na osud človeka, ktorý svojím konaním spôsobil smrť dvoch ľudí, než na tých, ktorí ich stratili.
Nejde o to, aby sme popierali jeho ľudské práva.
Ide o to, aby sme nestratili ľudskosť voči obetiam.
Lebo v centre tejto tragédie nemá byť iba otázka:„Čo bude s ním?“
Má zaznieť aj:„Čo bude s nimi?“
S rodičmi, ktorí pochovali svoje dieťa.
S deťmi, ktoré prišli o matku.
S partnermi, súrodencami, starými rodičmi a všetkými, ktorým zostalo po milovanom človeku iba ticho a prázdne miesto.
Skúsme preto aspoň na chvíľu prestať hovoriť iba o páchateľovi.
Spomeňme si na obete.
Na ženu.
Na malé dievčatko.
Na ich mená, ich životy, ich rodiny a na všetko, čo po nich zostalo.
Pretože trest pre páchateľa môže určiť súd.
Ale rozsudok nad životmi ich blízkych už nič nezvráti.
A ak v tejto chvíli dokážeme viac diskutovať o osude páchateľa než o bolesti dvoch rodín, ktoré prišli o svojich milovaných, potom sa musíme vážne zamyslieť nad tým, kam až sme sa ako spoločnosť dostali.
Obete nesmú byť v tejto tragédii až na druhom mieste.
