Vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej nebola len tragédiou jednej mladej dvojice. Bola ranou do samotných základov slovenskej spoločnosti.
Ján Kuciak robil to, čo má novinár robiť – kládol nepríjemné otázky, hľadal súvislosti a písal o veciach, o ktorých by sa mocní najradšej nedozvedeli. Martina sa stala obeťou spolu s ním. Dvaja mladí ľudia mali žiť, plánovať svadbu a budúcnosť. Namiesto toho ich životy ukončila guľka.
A práve tu sa začína otázka, ktorú si Slovensko stále musí klásť: Čo sa stane so štátom, v ktorom sa novinár môže stať terčom preto, že si dovolí pátrať po pravde?
Je ľahké povedať, že to bola minulosť. Nie je.
Vražda Kuciaka a Kušnírovej sa stala symbolom toho, kam môže viesť prepojenie peňazí, moci, vplyvu a beztrestnosti. Demokracia totiž nie je iba o voľbách. Je aj o tom, či sa človek môže pýtať. Či môže kritizovať. Či môže odhaľovať korupciu bez strachu, že za svoju prácu zaplatí životom.
A preto by sme si nemali pamätať iba mená obetí. Mali by sme si pamätať aj dôvod, prečo Ján písal.
Pretože keď spoločnosť začne tolerovať zastrašovanie novinárov, útoky na médiá a zľahčovanie korupcie, problém už dávno nie je iba v politike. Problém je v nás všetkých.
Ján a Martina si zaslúžia viac než pietnu spomienku. Zaslúžia si krajinu, v ktorej pravda nie je nebezpečná profesia a spravodlivosť nie je otázkou známostí, peňazí či politického vplyvu.
To je možno najtvrdšia otázka, ktorú po ich smrti máme:
Poučili sme sa vôbec?
