Ži a nechaj žiť? Ale prečo z toho robíme celospoločenskú vojnu?

Úprimne? Som už unavená.Unavená z toho, ako sa zo Slovenska pomaly stáva miesto, kde sa namiesto skutočných problémov donekonečna hádame o témach, ktoré rozdeľujú spoločnosť na tábory.Máme drahé potraviny, bývanie, zdravotníctvo, školstvo, dôchodky, korupciu, odchod mladých ľudí do zahraničia a množstvo ďalších problémov, ktoré sa dotýkajú úplne každého. A napriek tomu sa verejný priestor opakovane zapĺňa jednou a tou istou témou-Homosexualitou.A dovolím si povedať niečo, čo dnes zrejme nie je populárne: prekáža mi, keď sa zo súkromného života robí verejná politická agenda a spoločenská vojna.Nemám potrebu homosexuálnym ľuďom liezť do súkromia. Nezaujíma ma, koho milujú. Nech žijú svoj život, nech pracujú, platia dane.Ale rovnako chcem mať právo povedať, že nechcem, aby sa každá spoločenská diskusia automaticky menila na demonštráciu, symbolickú vojnu, politické heslá a vzájomné obviňovanie.A presne tu mi začína prekážať veta: „Ži a nechaj žiť.“Pretože ak má platiť, tak nech platí naozaj.Ži svoj život. Miluj, koho chceš. Buď s kým chceš. Ale nechaj žiť aj človeka, ktorý nechce svoju identitu, sexualitu alebo osobné presvedčenie vystavovať na námestí.Prečo musí byť všetko verejné?Prečo sa zo súkromnej veci stáva politická identita?A prečo sa od človeka, ktorý má na niektoré prejavy iný názor, okamžite očakáva, že je nenávistný, zaostalý alebo homofóbny?To je podľa mňa cesta do slepej uličky.Nie každý, komu prekáža forma verejnej prezentácie určitej témy, nenávidí ľudí, ktorých sa táto téma týka.A toto rozlíšenie by sme si už konečne mohli dovoliť.Rovnako ma unavuje slepé preberanie kultúrnych vojen zo Spojených štátov. Naozaj musíme importovať každý konflikt, ktorý tam vznikne? Musíme kopírovať ich slovník, ich rozdelenie spoločnosti a ich nekonečné kultúrne bitky?Slovensko má vlastné problémy.A možno by sme namiesto toho, aby sme sa každý rok nechali zatiahnuť do ďalšej hádky, mohli konečne riešiť, prečo mladí ľudia odchádzajú, prečo je bývanie pre mnohých nedostupné, prečo sa v nemocniciach čaká a prečo sa politika tak často zaoberá sama sebou.Nechcem homosexuálnym ľuďom nič brať.Chcem iba, aby sme si všetci uvedomili jednu jednoduchú vec:sloboda neznamená, že iba ja mám právo byť vypočutý. Sloboda znamená, že musím zniesť aj to, že niekto iný nesúhlasí.Ak chceme spoločnosť, v ktorej sa má „žiť a nechať žiť“, potom to musí platiť na obe strany.Bez nenávisti,ponižovania,násilia,nátla-ku, bez neustáleho moralizovania a bez predstavy, že každý, kto má odlišný názor na verejné prejavy, je automaticky zlý človek.Možno by sme už konečne mohli prestať hľadať nepriateľa v susedovi a začať riešiť Slovensko.