reklama

Púť na koniec sveta II. (Finisterre Camino)

Niekedy je pútnik nasratý, niekedy nešťastný, občas pochybuje, ale vnútri vie, že lepšiu dovolenku ako púť mať nemôže...

Púť na koniec sveta II. (Finisterre Camino)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Rozprava o 4 dňoch putovania po Pyrenejskom polostrove zo Santiago de Compostela na koniec sveta - Finisterra v dĺžke cca 100 km.

Prvý deň som vstala  v skorých ranných hodinách a začala sa baliť. Moja duša prokrastinátorky sa jednoducho nezaprie i keď zoznam vecí, ktoré som si so sebou zobrala, som mala prichystaný už deň vopred. Cieľom bolo vyraziť o siedmej, ôsmej ráno, ale reálny čas odchodu z bytu v Santiagu de Compostela  bol o 09.30 h. Smerovala som do mestečka Negreira, ktoré je prvou cieľovou destináciou Finisterre Camino. Cestou som si vybrala hotovosť z bankomatu a trielila k miestu, kde začínajú pútnické značky. Mala som nabalený turistický ruksak s niekoľkými vecami ako tričká, legíny, kraťase, prikrývka, karimatka, botasky, spodné prádlo, pršiplášť, kozmetiku, 2 x konzerva jedla, kredenciál pútnika a ďalších pár malých vecičiek. Prišla som do parku Alameda v Santiagu, ktorý podľa mapy bol neďaleko pútnickej trasy. S veľkým ruksakom na chrbte som sa obzerala po správnej ceste. V tom sa pristavila ku mne Španielka, ktorá sa ma opýtala: ,,Finnistera Camino ?“ Odpovedala som v španielčine: ,,Sí, pero no hablo Español“ (áno, ale nehovorím po španielsky). To ju nezastavilo a v plynulej španielčine mi ďalej vysvetľovala cestu. Keď mi uverila, že naozaj nerozumiem, pridala viac neverbálnej komunikácie a prišlo k vzájomnému pochopeniu. Poďakovala som jej v španielčine, ona mi pre istotu ešte raz ukázala  a popísala smer cesty a rozlúčili sme sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po 200 metroch chôdze som narazila na pútnické značky a putovanie sa začalo. Púť smerovala cez lesné chodníčky, poľné chodníky, či chôdzu popri ceste. Camino je v súčasnosti veľmi dobre značené, takže sa pri troche pozornosti nemôže stať, že zablúdite. Cestou som stretávala pútnikov z celého sveta a so španielskym heslom, ,,Buen Camino" sme sa míňali s úsmevom. Niektorí išli mojím smerom, iní oproti.

Mojim cieľom na Camine, bolo byť sama so sebou. Chodiť v sústredení, vyprázdniť myseľ, pozorovať  čo sa v nej odohráva, prípadne pozorovať prírodu, niečo ako Budha style. Ak tiež patríte k idealistom, určite viete, že vaša predstava a realita spolu niekedy neladia, jednoducho sú ako rovnaké póly magnetu. Počas prvého dňa púte som bola neustále vo svojej mysli so všemožnými životnými príbehmi.  Len na pár momentov sa mi podarilo byť tu a teraz. Po cca 5 hodinách putovania a po prejdení 25 km som uvidela verejný albergue  v cieľovej destinácii Negreira a s vierou v srdiečku, že budú voľné postele som doň vstúpila.  Odpoveď prišla hneď,  na recepcii  bol vyvesený veľký nápis COMPLETE, FULL. Toto ma v celku rozhodilo a poprosila som pani  recepčnú aby mi poradila iné ubytovanie. Ona  zavolala do súkromného hostela a rezervovala mi miesto. S bolesťou nôh som sa spolu so šomraním vydala do zarezervovaného hostela.  V móde kamoš hundroš som uvažovala, či vôbec má táto púť zmysel, či by nebolo lepšie ísť verejnou dopravou priamo k oceánu a užívať si vodu, pohodu a dobré jedlo. Žiadne trápenie, žiadne dotieravé myšlienky. Po príchode na hostel, som sa ubytovala a na chvíľku oddýchla. Zadívala sa na steny albergue, ktoré boli popísané heslami, obrázkami pútnikov a zaujal ma jeden text v Češtine, ktorý mi pripomenul, prečo som tam a čo je mojim životným heslom. Po chvíľke oddychu ma prestali bolieť nohy a moja nálada sa upravila. Pustila som si audioknihu: ,,Mních, ktorý predal svoje Ferrari“ a vydala sa na prechádzku Negreirou. Večer som mala introspektívnu náladu a hľadela do svojho vnútra, či mám nejaké spory vnútri seba. Prišla som na pár vecí z minulosti a čistila to objektívnym vnímaním, pochopením, vďakou a odpustením.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý deň, ráno som vstala niečo okolo šiestej, pobalila veci a putovanie začalo. Čakalo ma 33 kilometrov do mesta Oliveiroa. Poháňaná včerajšou skúsenosťou - plného verejného hostela, som išla rýchlo a bez prestávok. Tým som sa väčšinou nevedela dostať do pokojného vnímania okolia a po cca 17 kilometroch cesty, ma už veľmi boleli nohy. Zistila som, že vôbec nemám správnu obuv, pretože  moje malíčky vyzerajú ako pneumatiky formuly 1 po 4 kolách. A tak sa začala cesta utrpenia.  Predo mnou sa týčilo prudké stúpanie  do vrchu a s odratými malíčkami na nohách, som sa cítila ako pán Hillari pri vzostupe na Everest. Poháňaná ideou verejného albergue som však pokračovala ďalej až na koniec  trasy,  kde sa mi podarilo   obsadiť  POSLEDNÚ voľnú posteľ vo verejnom hosteli.  Pomyslela som si: ,,Ó, aké šťastie.“ Neskôr som si všimla, že jej chýba bočné zábradlie, pretože išlo o poschodovú posteľ, ale povedala som si: „Nesťažuj sa!“ a spoliehala som na paralýzu tela počas spánku. Poobedie v Oliveiroe bolo veľmi príjemné, večera, audiokniha, trošku rozhovorov s pútnikmi a spánok.  Ehm, teda pokus o spánok. Podo mnou spal jeden starší pán a ak ste niekedy počuli francúzskeho buldočka počas spánku, jeho milé chrápkanie a prdkanie, tak toto bolo úplne iné. Bolo to ako starý, anglický buldog s prefajčenými pľúcami a zlým zažívaním. Tak hlasno som počas spánku ešte nepočula nikoho vydávať tieto tóny tela.  O pol tretej som sa kvôli týmto tajomným zvukom podo mnou zobudila a nemohla už zaspať. Uvažovala som o skorom putovaní, ale nakoniec som si zarezervovala ubytko v súkromnom hosteli na nasledujúcu noc, zobrala veci a vyšla pred hostel.  Našla si malé miestečko na tráve za recepciou, rozložila karimatku, kvôli chladu som si obliekla na seba všetko oblečenie čo som mala, vrátane 2 krátkych nohavíc, pršiplášťa a uteráka, prikryla sa obliečkou a pospala ďalšie dve hodiny. Po zobudení nasledoval tretí deň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tretí deň som si náramne užila, bolo to pravdepodobne zapríčinené skutočnosťou, že som mala pred sebou len 21 km cesty do mesta Corcubión a ubytovanie na dnešnú noc zabezpečené.  Išla som spokojným tempom,  obdivovala okolie, prírodu, natočila video, zastavila na zaujímavých miestach a čerpala prítomnosť. Posledné tri kilometre som išla v sprievode španielskeho pútnika. Po príchode do cieľovej destinácie som sa išla ubytovať a bola som v izbe, ktorá mala výhľad na oceán. Na izbe som bola len s jednou španielskou pútničkou, ktorá počas poobedného spánku nevydala ani jeden hlások chrapotu. Všetko bolo v ten deň dokonalé. Zobrala som si veci a šla sa okúpať do oceánu, potom som relaxovala a večer si dopriala fancy večeru – chobotnicu, vínko a dezert.   Noc bola zavŕšená polnočným ohňostroj,  nakoľko boli oslavy Nanebovzatia Panny Márie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po zobudení ma nasledovala posledná etapa cieľovej destinácie  Finisterra, teda na koniec sveta. Nohy boleli len trochu, kilometrov predo mnou len 16 a niesla som si veselú náladu zo včerajška. Hneď na začiatku púte som stretla Španiela z predchádzajúceho dňa, ktorý bol v sprievode Nemca a kráčali sme spolu. Následne sa k nám pripojila známa z Holandska a po ceste sme sa zastavili na miestne raňajky.  Počas cesty, na raňajkách, aj po sme viedli hlboké debaty o Camine. Rozoberali sme otázky typu: čo bol dôvod nášho príchodu, aký význam v tom vidíme  a čo je najlepšou skúsenosťou. Nemecký kamarát kráčal v ten deň 34 deň a španielsky 21. Oni povedali, že pre nich sú Camino - ľudia. Keď kráčate takou dlhou cestou a jeden deň niekoho stretnete, na ďalší deň sa vám zdá, že ten človek je vašou rodinou a cítite k nemu spriaznenosť a veľkú blízkosť, čo môžem potvrdiť, už aj zo svojej krátkej skúsenosti. Títo ľudia majú veľmi zaujímavé a hlboké životné príbehy, ktoré sú často otvorení zdieľať a sú tam skutočne za seba, takí akí sú. Po príchode do Finisterry som sa oddelila od priateľov a išla okúpať do oceánu, napriek chladnejšiemu počasiu. Po zrelaxovaní na pláži som pokračovala na najzápadnejší cíp Finisterry k majáku, ku skutočnému koncu Španielskeho Camina, ale pokračovaniu toho môjho celoživotného.

Nikoleta Čáková

Nikoleta Čáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  88x

Tvorím články z rôznych oblastí. Zoznam autorových rubrík:  Na ceste ženy NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu