Zo života policajtky do života nezamestnanej

Ide o I. časť rubriky: Na ceste ženy, ktorá je úprimnou spoveďou o mojom živote.

Zo života policajtky do života  nezamestnanej
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Stojím pred vážnym rozhodnutím: ,,odísť či ostať ?“ - plat dobrý, pracovná pohoda s nie veľkými stresmi, kolektív prijateľný,  napriek tomu už dlhodobo bojujem  a dookola sa sama seba pýtam: ,,Ostať v práci alebo skúsiť ísť ďalej, do neznáma, do nezmapovaného terénu ?". Touto otázkou sa zaoberám približne 6 a pol roka v rôznych intenzitách. Vždy som sa však racionálne uistila, že nevymýšľaj - status, financie, rodičovská hrdosť a pocit sociálneho zabezpečia – to všetko so sebou  pre mňa práca príslušníka PZ znamená. A nehovoriac o výhodách malej bielej kartičky vloženej do koženého puzdra.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale deň beží za dňom a ja v rezignácii, bez vášne k práci sa tam dennodenne navraciam a dúfam, že to bude lepšie. Pokúšam sa zamestnať myseľ  rozhovormi s kolegami o ničom. Väčšinu dní presedím v kancelárii pri spisoch, žiadostiach a podnetoch, občas si deň ozvláštnim výjazdom do terénu. Ale vždy, a to najmä vtedy, keď pracovná intenzita ustane sa spytujem: ,,Aký len toto má zmysel ?“  a nedokážem pre seba nájsť pravdivú odpoveď. Dni sa rútia ako bujarý vodopád a ja zavalená v kancelárii raz robotou, raz mojimi myšlienkami, stále niekam blúdim - cestujem, pomáham, pestujem, a moje vnútro ma niekam nabáda. Najprv ide mapovanie pralesa v Južnej Amerike, potom život jogovej inštruktorky, alebo praktikantka Bachových esencií.  Stále sa v tom striedajú pojmy: prosociálnosť, príroda, psychológia, zmysel, spiritualita, umenie a všetky činnosti a aktivity prepojené s mojou vnútorným ladením, mi prídu ako lepšia voľba, než sedieť 8 hodín za laminátovým stolom v kancelárii o veľkosti  2 x 3 metre. Životná vášeň sa  vo mne vytráca. Tento nedostatok  väčšinou sýtim  jedlom, neskôr spoločnosťou. Pracujem na vyššej pozícii v polícii, rodina sa hrdo pýši, ale zo mňa pomaly život vyprcháva, stávam sa automatom,  vonkajšie sýtiacim svoje vnútorné strádania. Vôľa k zmyslu – áno to mi chýba a nahrádzam ju vôľou k slasti.

SkryťVypnúť reklamu

Počas prvej vlny pandémie som mala viac dní práce vo forme  Home office, takže som svoj čas trávila mimo Bratislavy, v mojom  malom rodnom meste. Voľné chvíle som trávila zberaním odpadu v prírode, dobrovoľníčením pre mesto, otužovaním, meditáciami, zdravou stravou a môžem povedať, že išlo o jedno z mojich najšťastnejších životných období. Potom som sa vrátila do práce a šťastie zmizlo. Aj keď viem, že práca príslušníka nie je to, čo ma baví a napĺňa stále sa v hlave ozýva racionálny obchodník, ktorý mi pripomína: ,,máš dobrý plat, máš dobrý status, máš dobrú prácu a aktivity, ktoré ťa bavia môžeš robiť popri práci, v čase voľna". Tak som sa do toho aj pustila. Začala  som 2 ročné štúdium jogy, neskôr psychológie, začala som praxovať ako dobrovoľník, s kamarátkami som založila občianske združenie sústrediace sa na neformálne vzdelávanie. Časom sa realita môjho aktivizovania prejavila ukončeným kurzom inštruktorky jogy, otvorením kurzu jogy a otužovania, ukončením 1. ročníka psychológie a polročného kurzu Bachových esencií, dobrovoľníckymi zážitkami a menej činným OZ-tkom. Napriek všetkému skvelému v živote, čomu som sa venovala, naplnenie  neprichádzalo. Odôvodňovala som to prioritnou pozornosťou zameranou na prácu. Veľmi som túžila dať výpoveď a ísť do neznáma. Nemať strojený, stereotypný život a viac sa aktivizovať v tom, čo je mojou autentickou podstatou. Rodičia ma odhovárali, ale partner pri mne stál, nechal to na mňa, nemanipuloval ma k tomu, čo chce on /za čo veľká vďaka/.  Ako čas išiel, do môjho života prichádzalo veľmi veľa nových podnetov a ku koncu apríla tohto roka som dala výpoveď.  Ako sa mi to tých rokoch váhania podarilo ? Konečne som prebrala za svoj život zodpovednosť JA a uvedomila som si, že: ,,JA MÔŽEM  a môže každý kto naozaj chce“.   Neviem aktuálne povedať, čo mi toto moje rozhodnutie prinesie, ale som si istá, že kebyže to nespravím, tak určite by som to raz oľutovala. Držať sa silou mocou bezpečia, zatiaľ čo vnútri človek umiera, je zabijakom  vášne, života a vytvára  to závislosti, cez ktoré si sýtime svoj nedostatok zmyslu.  Takže som nezamestnaná, ale vždy keď o tom píšem alebo hovorím, zračí sa mi úsmev na tvári a prebúdza vo mne hrdosť. Vedome som si vybrala cestu a aktuálne ňou je život dobrovoľníka v Španielsku, v oblasti Galícia, kde budem  od 01. 07. 2022 neďaleko pútnického mesta Santiago de Compostela dobrovoľníčiť v rámci Camino púte, ktorej absolvovanie je mojím dávnym snom.  

SkryťVypnúť reklamu

Pokračovanie nabudúce

PS:   Ide o pravdivú subjektívnu výpoveď o mojom živote. Nepíšem čo by ľudia mali robiť, ale píšem to čo zažívam alebo som zažila ja. Každý sme individuálna osobnosť a prežívame veci odlišne.

Nikoleta Čáková

Nikoleta Čáková

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  12x

Tvorím články z rôznych oblastí. Zoznam autorových rubrík:  Na ceste ženy NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu