Pamätáte Andrej? Ak nie, tak vám ten príbeh týmto blogom opäť trocha pripomeniem.
O niekoľko dní, presne 11. januára, tomu budú už celé dva roky od chvíle, keď v kľudný piatkový večer vtedy ešte neznámy a zrejme ožratý gauner v bratislavskej Dúbravke zrámoval semafor. To by ale nebolo nič zvláštne, stať sa to môže komukoľvek, aj úplne triezvemu vodičovi. Naviac sa našťastie ani nikomu nič nestalo, samozrejme okrem vraj jeho vybitého zubu, ktorý mu ale jeho zubár po niekoľkých ním meniacich sa videopríbehoch o tejto udalosti následne zalepil.
Problém bol ale v tom, že on z miesta činu zbabelo ušiel a to na značne poškodenom a teda na jazdu po verejných komunikáciách zrejme nespôsobilom automobile. Prečo, to vie najlepšie len on sám.
Širokej verejnosti preto utkvela v pamäti verzia, že to musel byť asi iba nejaký ožratý papaláš. Nahráva tomu skutočnosť, že aj napriek rýchlemu vypátraniu vďaka zanechaným stopám na mieste činu sa dychovej skúške na alkohol „hrdinsky“ podrobil až po neuveriteľných a určite neštandardných 15-tich!!! hodinách, ktoré zrejme potreboval na úplné vytriezvenie. Iné logické vysvetlenie totiž asi ťažko existuje.
Nehovoriac o tom, že po toľkých hodinách bežní vodiči s podobným príbehom na rozdiel od neho už dávno sedia v cele predbežného zadržania a čakajú na verdikt súdu, ktorý prichádza do 48 hodín od udalosti v takzvanom super rýchlom konaní s možným trestom odňatia slobody až na jeden rok.
Ako sa v krátkej dobe potvrdilo, tak páchateľom naozaj nebol bežný občan. Bola to iná „hmotnostná kategória“ – skutočne to bol jeden zbabelý, nezodpovedný, bezcharakterný, arogantný, papalášsky chrapúň. Morálna a ľudská nula, ktorá aj po tých dlhých dvoch rokoch je ešte stále nielen poslancom NR SR, ale aj jedným z jej podpredsedov!
A práve to bol najpravdepodobnejší dôvod jeho zbabelého arogantného úteku. Bolo treba čo najskôr obvolať tie najsprávnejšie telefónne čísla a za každú cenu zabrániť okamžitému fúkaniu a prípadnému odberu krvi. Lebo super rýchle konanie a následné odsúdenie by pre neho znamenalo aj automatický zánik jeho dúfajme posledného poslaneckého mandátu. A to predsa nemohol v žiadnom prípade dopustiť.
Tak čo Andrej, spoznali ste sa? Verím, že áno. Určite je to vaša nie jediná nočná mora.
A čo vy Matúško, určite sa aj vy napriek vášmu pracovnému vyťaženiu ešte pamätáte na tento „normálny ľudský príbeh“, na vyriešenie ktorého musela byť kvôli nemu až tri mesiace namiesto štandardných 48 hodín zneužívaná práve tá štátna inštitúcia, ktorej ste vy minister.
Alebo stále trváte na vašej otrepanej táranine, že „zákony platia pre všetkých rovnako“ a aj v tomto prípade vlastne nikto nezlyhal podobne ako pri pokuse o atentát na premiéra napriek tomu, že on z neho vyšiel rozstrieľaný ako rešeto? Aj keď tentokrát si to odniesol našťastie ale iba semafor a vraj iba Andrejov zub.
Nezlyhali ste preto úplnou náhodou aj v tomto Dankovom prípade práve vy? Skúste porozmýšľať aj keď vo vašom prípade to príliš nehrozí, lebo vo vašej „super“ koalícii je ochrana „našich ľudí“ až na neuveriteľnom prvom mieste.
Život ale plynie svižným tempom ďalej a aj keď Andrej vtedy zo známeho 15-hodinového posunu nenafúkal, tak určite aj tieto dva nepodarené prototypy čestnosti, morálky a spravodlivosti zaregistrovali informáciu, že v závere minulého roka nafúkal ďalší poslanec NR SR Martin Šmilňák z KDH. Ten mal však ale na rozdiel od Andreja obrovskú „smolu“ a musel fúkať okamžite. Zrejme asi nemá tie správne telefónne čísla vrátane toho ministerského.
Alebo má len možno na rozdiel od nich a aj napriek tomuto jeho incidentu jednoducho iný charakter, pretože po následnom verejnom priznaní a prosbe o odpustenie (písal som o tom v mojom predchádzajúcom blogu) dňa 5. 1. 2025 na svojom facebookovom profile zverejnil nasledovnú informáciu:
„Prijímam politickú zodpovednosť a vzdávam sa mandátu poslanca NR SR.“
Nie, nechcem z neho robiť žiadneho hrdinu, lebo to by mal byť aj na Slovensku štandard politickej kultúry. Ale žiaľ nie je a zrejme opäť na dlhú dobu zostane tento jeho krok iba svetlou výnimkou.
Preto škoda, že sa takto nezachovali aj Andrej a Matúš a mnohí ďalší. To by ale museli mať v sebe nastavené iné morálne a spoločenské hodnoty. Tie im ale asi niekto už dávno vykradol ak ich vôbec niekedy vlastnili. A pritom by úplne stačilo, keby dodržiavali ústavou stanovený poslanecký sľub. V priamom prenose a na každodennej báze ale vidíme, že aj ten je pre nich iba obyčajná fraška.
Dovoľte preto, aby som tento blog aj v kontexte spomínaného rozhodnutia Martina Šmilňáka ukončil tak, ako som ho začal:
