Tu sú štyri najčastejšie reálne dôvody, ktoré sa v praxi prelínajú — od racionálnych až po menej pekné.
1. Nedostatok kapacity, nie nedostatok vedomostí
Na úradoch často sedí jeden človek, ktorý má na stole:
50 živých spisov,
metodiku, analýzy, interné pripomienky,
a ešte aj komunikáciu s verejnosťou.
Úradník vie, ako by štúdia mala vyzerať.
Ale nemá na ňu čas.
Preto sa úrad „vyvlečie“ tak, že:
dáme to externe, je to kapacitne náročné.
Je to oficiálne obhájiteľné a v mnohých prípadoch aj praktické.
2. Prekrytie zodpovednosti – štúdia ako „štít“
Úrad často potrebuje mať v rozhodnutí niekoho tretieho, na koho môže preniesť:
časť rizika,
časť zodpovednosti,
a najmä časť kritiky.
Funguje to presne takto:
Nie my, ale nezávislý expert vyhodnotil, že…
Je to obranný mechanizmus administratívy.
3. Rozpočtový mechanizmus – paradox štátnej správy
A teraz to podstatné:
Oddelenia úradov nemajú flexibilné rozpočty.
Ak úrad zamestná špičkového odborníka, musí ho platiť:
celoročne,
aj keď danú štúdiu robí raz za rok.
Externú štúdiu vie zaplatiť projektovo.
To znamená:
Zaplatíme len za výstup, nie za človeka celý rok.
Je to neefektívne z makro pohľadu, ale vnútorne „logické“ pre rozpočtové pravidlá.
4. Menej lichotivý dôvod – obstarávania ako nástroj „kamarátstva“
To je tá strana, o ktorej sa nahlas veľmi nehovorí.
Ale každý, kto bol v samospráve alebo na štátnom úrade, to pozná:
externé štúdie sú priestor na
„podporu spriaznených firiem“,alebo na to, aby peniaze „išli správnym smerom“.
Nie je to všade, ale je to častejšie, než by sme si priali.
Prečo?
Lebo verejné obstarávanie vieš ušiť:
na skúsenosti, ktoré má len jedna firma,
na formálne kritériá, ktoré splní len vybraná skupina.
A pritom úradník, ktorý by to vedel urobiť kvalitne, sedí o dvoje dverí ďalej.
A toto vystihuje hlavnú absurditu systému.
Štát platí ľudí, ktorí prácu vedia robiť.
A potom ešte raz zaplatí niekoho zvonku, aby ju urobil za nich.
Dôvody sú kombináciou:
kapacít,
zodpovednosti,
rozpočtových pravidiel,
a niekedy aj klientelizmu.
Ak by sme sa držali logiky, rovnováhy a zdravého hospodárenia, riešenia sú tri:
1. Štát by mal mať jadro odborníkov, ktorí robia všetko, čo sa dá robiť interne.
2. Externe obstarávať len vtedy, keď ide o špecifickú expertízu, ktorú si štát neudrží ekonomicky.
3. Zaviesť spätné audity:
Ak úrad obstará štúdiu, musí zdôvodniť, prečo nebola urobená interne.
To je pravidlo, ktoré funguje v severských krajinách.
Prečo je VAROVANIE oprávnené:
Slovensko ročne minie stovky miliónov eur na externé štúdie, posudky, analýzy, koncepcie a stratégie, ktoré by – v mnohých prípadoch – dokázali urobiť priamo zamestnanci štátu.
A teraz príde „kľúč“:
Konsolidujeme dane, konsolidujeme výdavky...
ale nekonsolidujeme duplicity.
Ako to celé funguje (a kde miznú peniaze)
Úrad si platí odborníkov.
Odborník má vypracovanú úlohu v náplni práce.Úrad napriek tomu obstará externú zákazku, ktorá je presne tou istou úlohou — len za niekoľko desiatok až stoviek tisíc eur.
Externá štúdia nie je kontrolovaná výkonom, ale iba formou.
(Dodá sa PDF, kruh sa uzavrie.)Zodpovednosť sa prenesie:
„To tak vyhodnotil externý expert.“
Toto nie je zlomyseľnosť.
Toto je systémová diera, ktorú nikto nechce riešiť, lebo je „pohodlná“.
Čisté čísla (konzervatívny odhad):
Ministerstvá → 150–250 mil. € ročne
Samosprávy → 120–180 mil. €
Fondy EÚ → 200–300 mil. €
Realistický celoslovenský súčet:
cca 400–700 miliónov eur ročne
(minimálne, ak rátame aj strategické dokumenty, štúdie uskutočniteľnosti, metodiky, koncepcie, právne analýzy, environmentálne posudky, hodnotenia projektov a školenia).
A teraz pointa, ktorú nik nikde nenapísal:
Ak by sa z týchto výdavkov presunulo len 40–50 % naspäť do štátu (do interných kapacít),
Slovensko vie konsolidovať 200–300 miliónov eur ročne
bez jediného zásahu do daní alebo sociálnych výdavkov.
To je suma, ktorú hľadáme v rozpočte každý rok krvopotne.
Toto sa dá povedať veľmi jednoducho:
Štát si platí odborníkov, ale nekonsoliduje intelektuálnu kapacitu.
Konsoliduje rozpočet, ale nie vlastný rozum.
To je presne veta, ktorá zasiahne politicky, konceptuálne aj ľudsky.
Ako to zapadá do rovnováhy
Takýto prístup „hľadania stredu“ umožňuje povedať to tak, aby to neznelo ako útok:
Nehovoríme, že externé štúdie sú zbytočné.
Nehovoríme, že úradníci sú nekompetentní.
Hovoríme, že duplicitné obstarávania sú luxus, ktorý si Slovensko nemôže dovoliť.
A najmä:
