Už viac než tri desaťročia počúvame ten istý nárek.
Samosprávy vraj nemajú dosť peňazí, štát ich dusí, rozdeľuje nespravodlivo, a dediny i mestá tak vraj žijú z omrviniek.
Lenže pravda je iná – a jednoduchšia.
Nie štát je ich hrobárom. Sú to oni sami.
Tridsať rokov údržby namiesto tvorby
Väčšina starostov a primátorov sa za tie roky správala nie ako hospodári, ale ako úradníci.
Sedeli na stoličkách, na ktorých sa malo stáť – pevne a s výhľadom dopredu.
Rozdeľovali to, čo im štát poslal, a čakali, čo pošle nabudúce.
Z majetku, ktorý im ľudia zverili, často spravili korisť pre pár vyvolených.
Privatizácie, predaje, prenájmy „na istotu“ – namiesto budovania hodnoty prišlo pomalé vykrvácanie.
Obce, ktoré mohli byť hrdé a sebestačné, sa zmenili na prosebníkov.
A každý nový rozpočet bol vlastne len novou formou žobrania.
Zabudli, že starosta je od slova „starať sa“
Starosta by mal byť v prvom rade národohospodár, nie administrátor.
Mal by rozumieť pôde, ľuďom, číslam i osudu.
Mal by vedieť založiť obecný podnik, vytvoriť prácu pre miestnych, obnoviť vodu, energiu, les i dom.
Mal by spájať obce do regiónov, obchodovať so susedom, rozvíjať spoločné služby, pestovať sebestačnosť.
Peniaze od štátu by mali byť pre neho bonusom, nie infúziou.
Dobrý starosta by vedel, že každé euro, ktoré si obec zarobí sama, má inú váhu ako to, ktoré dostane darom.
Jedno posilňuje dôstojnosť, druhé závislosť.
Sebareflexia, ktorá chýba
Ak by si dnes každý starosta úprimne položil otázku:
„Čo som urobil, aby moja obec zarábala, aby sme boli menej závislí, aby sa ľudia cítili hrdí, že sú odtiaľto?“
— veľa odpovedí by nezaznelo.
Nie preto, že by nebolo čo povedať, ale preto, že by to bolelo.
Zodpovednosť za stav obcí neleží len na vláde, ale na stovkách volených správcov, ktorí sa báli tvoriť, lebo bolo pohodlnejšie riadiť rozpočet, než budovať budúcnosť.
Plačú dnes na nesprávnom hrobe – lebo ich samosprávy neumierajú od chudoby, ale od nečinnosti, pohodlnosti a straty vízie.
A práve dnes sa ukazuje, kam táto strata vedie.
Na východe krajiny vyrastú desiatky a možno aj stovky veterných turbín vysokých 270 metrov, stavaných priamo na úrodnej pôde.
Tam, kde sa po generácie rodil chlieb, sa budú točiť lopatky, ktoré zmenia mikroklímu, vysušia krajinu a odnesú vietor – doslova aj obrazne – inam.
A tí istí starostovia, ktorí sa sťažujú na nedostatok zdrojov, dnes berú ľuďom vodu i pôdu, namiesto toho, aby sa ich zastali.
Nenapadne ich ani prijať Všeobecne záväzné nariadenie (VZN), ktoré by výstavbu takýchto zariadení v ich katastri úplne zakázalo a ešte urobili obecnú petíciu adresovanú vláde, aby zmenila politiku v tomto smere raz a navždy, lebo v obci sa už nebude dať žiť a ľudia radšej poutekajú do zahraničia.
Nepoužijú nástroj, ktorý majú v rukách.
Radšej mlčia – možno zo strachu, možno z pohodlnosti, možno z toho, že sa im na stole ligocú peniaze, ktoré zavážia viac než krajina, ktorá ich živí.
To už nie je len chyba správy. To je cynizmus s ekologickým podpisom – a najmä dôkaz, že časť samospráv už nevidí, čo znamená slovo starať sa.
Keby prišiel starosta-tvorca
Predstavme si, že by sa v každej obci objavil človek, ktorý by pochopil, že starostovanie nie je úrad, ale poslanie.
Že by do desiatich rokov:
vytvoril obecné podniky a regionálne družstvá,
prepojil obce do samostatne dýchajúceho celku,
obnovil miestnu výrobu, energiu a potraviny,
vrátil zisk do obce, nie do vrecka,
vychoval mladých, ktorí chápu, že samospráva je spoločná práca, nie korisť.
Do desiatich rokov by Slovensko prestalo byť „chudobným štátom v srdci Európy“.
Bolo by mriežkou živých buniek, kde každá obec dýcha vlastnou ekonomikou, vlastnou hrdosťou a vlastnou víziou.
A možno by sa raz stalo, že nie štát dáva obciam, ale obce požičiavajú štátu – a vlastnia jeho dlhopisy.
Záver
Nie, štát nie je nepriateľom samospráv.
Nepriateľom je ľahostajnosť, ktorá sa maskuje administratívou.
Až keď sa starosta opäť stane tým, čím má byť – ochrancom, tvorcom a spravovateľom života –
obce prestanú zomierať a Slovensko získa späť svoj prirodzený dych.
