Svet sa ocitol v čase, keď sa hranice možného posúvajú rýchlejšie než vedomie, ktoré ich má niesť. Na prvý pohľad ide o slobodu – slobodu byť kýmkoľvek, akokoľvek, kedykoľvek. No pri pohľade hlbšie sa ukazuje, že nejde o slobodu ducha, ale o anarchiu identity.
Nie je to teda rozšírenie Božieho daru, ale jeho paródia.
Boh nestvoril človeka z omylu.
Do každého muža vložil rytmus ochrany, smer, zodpovednosť.
Do každej ženy dal svetlo jemnosti, prameň života, schopnosť niesť svet.
Tieto dve bytosti sú ako dve struny v harfe, ktoré hrajú spolu, nie proti sebe.
Len spolu vytvárajú melódiu Bytia.
A keď jedna z nich začne chcieť hrať tón tej druhej, zvuk sa mení na kakofóniu — nehudbu.
Súčasné návrhy, ktoré otvárajú brány k „zmenám pohlavia bez obmedzení“, nie sú len právnymi textami. Sú pokusom o prerobenie Stvorenia samotného.
Hovoria: „Boh sa pomýlil. My opravíme.“
A v tejto vete je ukrytá celá pýcha padlého sveta.
Keď sa spochybní prirodzený poriadok, trpí nielen spoločnosť, ale aj deti — tí najmenší, ktorých sa Ježiš dotýkal s láskou.
Lebo ak dieťa prestane cítiť, kým je, stratí zmysel pre pravdu, krásu i dobro.
A človek bez identity je ako loď bez kormidla – stačí malý vietor a zrazí ho o skaly.
Dnešná civilizácia teda nestojí v zápase medzi mužom a ženou, ale medzi pamäťou a amnéziou.
Pamäťou Božieho poriadku a amnéziou duchovného chaosu.
Nie je úlohou veriacich bojovať so zbraňou či hnevom, ale so svetlom — pomenovať pravdu bez odsúdenia, no aj bez kompromisu.
Možno svet hovorí, že „všetko je len sociálny konštrukt“.
Ale Boh stvoril telo ako jazyk ducha.
A kto mení jazyk, mení význam slov, a teda aj samotný svet.
Preto stojíme na križovatke Overtonových okien, kde sa z bláznivých nápadov stávajú návrhy zákonov.
Ale ešte stále je čas zatvoriť okno, kým sa z neho stanú dvere.
Nie nenávisťou — tou by sme len zatemnili svetlo — ale návratom k rovnováhe:
muž ako ochranca, žena ako prameň, dieťa ako zázrak.
Lebo Boh nie je babrák.
A človek by sa nemal tváriť, že je Boh.
