reklama

Všetko najlepšie k storočnici drahá sloboda!

„Tož demokracii bychom už měli, teď ještě nějaké ty demokraty.“ , povedal T.G.Masaryk a veruže mal pravdu. A mal by ju aj dnes. Ešte väčšmi ako vtedy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pripomínajúc si sté výročie vzniku 1. ČSR (či presnejšie azda Československého štátu) sa snažím len tak pre seba vypichnúť najzásadnejší význam tejto udalosti. Hneď v prvom kole úvahy vyškrtávam klasické motívy osláv potľapkávajúce predovšetkým národne cítiace ego, hoc aj to v dobe konštitúcie výnimočného štátu zohrávalo nemalú úlohu a znamenalo o čosi viac ako len vztýčenú pravicu. Presuniem ale svoju pozornosť k otázke podstatnejšej a po 100 rokoch rovnako naliehavej, ako v dobe vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Pôjde o otázku a hodnotu slobody.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nech už si pod slobodou predstavujeme čokoľvek, všetci sa zhodneme na tom, že sloboda je tam, kde nie je nátlak a donútenie. Prvá republika dala našim prababkám a pradedom dovtedy nevídanú voľnosť v kultivácii vlastného jazyka, v spolužití so súrodeneckým národom, či, etablovaní demokratických hodnôt a vytvorenia priestoru pre život podľa vlastných predstáv.

Tento príbeh však nie je z dielne Pixar alebo Disney, a preto namiesto happy endingu prišli pokušenia neslobody a s nimi okupačné vojská s celkom reálnym nápadom prestavby spoločnosti na celkom nereálny socializmus. Dva pokusy nás do nového veku vyflusli motivovaných, avšak z pohľadu uplynutého času absolútne nepripravených nadviazať na tradíciu prvorepublikovej československej demokracie. Tvrdiť, že ani po 89-tom tu nevládla aká taká sloboda, či s ňou pevne spojená demokracia by nebolo úplne fér, hoc mečiarizmus náš každodenný sa nás o tom všemožne snažil presvedčiť. Pre ilustráciu bude stačiť, ak spomeniem privatizačný boom, samoamnestie, či politické vraždy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebudem si ale kaziť náladu viac, než je nutné, preto povestným rokom deväťdesiatym väčší priestor nedám a ihneď prejdem do éry optimizmu, ktorý tu vládol necelých 10 rokov, konkrétne od 1998 do 2006. Počnúc Mečiarovým butthurtom spojeným s bizarným speváckym výkonom, kedy sa vyhrážal odchodom (navyše s Pánom bohom na perách) cez Kočnerove (neúspešné) snahy dostať sa do telky, ďalej naopak viac-menej úspešné reformy a naštartovanie ekonomiky, až po vstup do elitného klubu európskych štátov sa zdalo, že sme zo zlého definitívne vonku. Neboli sme. Pozostatky socialistickej slamy v gumákoch a selektívna pamäť nás opäť uvrhli do stavu demokratickej inflácie. Áno, prvoplánový mečiarizmus to síce nebol, ale len málokto môže zabudnúť na Hedvigy, tendre, emisie, peniaze vlastnou hlavou, prázdniny ministra na jachte finančných žralokov a vôbec rozhárané šantenie vládneho trojlístka v bazéniku troch nie úplne oddelených zložiek štátnej moci. Montesqueiu by pri pohľade na dream team zo súmračnej trpko zaplakal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dvom rokom pokusov a omylov vlády Ivety Radičovej, riškových balónikov, či zásadových hlasovaniach o eurovaloch sa radšej oblúkom vyhnem. Dodnes totiž po nich zostáva horká pachuť nevyužitých príležitostí a slávnostného otvorenia pristávacej dráhy pre vládny špeciál chalanov s vlastnou hlavou. Tí začali žiť naplno, neobmedzujúc sa takmer ničím, hoc aspoň mediálne to vyzeralo na premiéra s ľudskou tvárou a fyzickým výkonom Chucka Norrisa, ktorý prekľukujúc armádu Slovenskej republiky stíhal robiť biznis s kamošmi a pro bono podporovať mladé nádejné masérky, manekýnky, či diplomatky.

Nič to. Prišli voľby 2016 a s nimi ďalšia nádej, ktorá síce umrela ako posledná už pred voľbami, ale tak nejako sa verilo, že by mohla vstať tretieho dňa z mŕtvych. Nevstala. Hrádza proti pohrobkom nacizmu a antivaxerom padla v momente, kedy došlo k pomeriavaniu charakterov lídrov vládnych strán a k stavaniu nefunkčných mostov. Situácia bola tak vážna, že to nezachránil ani gazda pravice. Na nádej sa potom už vlastne vôbec nehralo. Hrala sa prvá talianska liga, hoci bez Juventusu, AC Miláno alebo Neapolu. Ale koho zaujíma dedinský agrofutbal? To čo je zaujímavé je skutočnosť, že niektorým politikom sa zacnelo po deväťdesiatych rokoch. Vlastnou hlavou sa podarilo odpratať zvedavých ľudí, ktorí liezli do kapusty partičke v exekutíve a ich priateľom, ktorým sa kedysi nepodarilo dostať do telky. Môžeme byť vďační aspoň tým niekoľkým žartovným momentom kapitána s dobre utajeným vzdelaním alebo súdruha vzdelaného nad rámec svojho intelektu. Vo všeobecnosti sa ale dá povedať, že posledné obdobie je obdobím voľnoštýlovej improvizácie, ktoré za ostatný týždeň takmer skončilo „hostile takeover“ Ústavného súdu. No ale neskončilo, za čo som vlastne rád, lebo nemusím byť za úplného hejtera.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi si kladiete otázku, čo to dopekla má spoločné so stým výročím 1. ČSR a slobodou?

To len tak na ilustráciu, kam sme to za posledných 100 rokov dotiahli. Nie všetko je zlé, avšak na principiálne veci sme sa totálne vykašlali a vymkli sa nám z rúk. Využime výročie na opätovnú resuscitáciu zomretej nádeje, na hľadanie vzorov v štátnikoch, akými boli Štefánik, či Masaryk, ktorí sa nepreslávili bozkávaním výložiek a urvime si náš štát budujúc si našu slobodnú demokraciu bez mafie, kšeftov, predražených tendrov a obstarávaní, prostitútok v štátnych službách, alebo zavraždených novinárov, ktoré nám v súčte slobodu zásadným spôsobom upierajú.

Myslím, že si to opäť zaslúžime.

Kristián Čechmánek

Kristián Čechmánek

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Právnik, pedagóg a kouč so slabosťou pre politickú filozofiu, psychológiu, satiru a mudrovanie. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu