The Beatles vydali pred 55 rokmi prelomový album Revolver

Písmo: A- | A+

Keď sa v marci roku 1966 spýtali Johna Lennona, čo bude predmetom ich aprílového štúdiového nahrávania, odpovedal: Doslova nič. Len trocha elektronickej hudby a hravosti.

Po chvíli dodal: Jedno je však isté, nasledujúca platňa bude úplne iná ako tie predchádzajúce.

Je 6. apríla roku 1966, osem hodín večer, prvý nahrávací deň v povestných štúdiách na londýnskej ulici Abbey Road. V štúdiu číslo tri začínajú Beatles pod dohľadom "piateho Beatla", Georga Martina, nahrávať základnú rytmickú stopu ku skladbe, ktorá je v prvotnom nahrávacom zápise uvedená pod názvom Mark I. Neskôr ju Lennon premenuje na The Void (Ničota), no nakoniec, aby trochu zľahčil mystický text, ju nazval Tomorrow Never Knows (Zajtrajšok nikdy nevie). Názov vznikol na základe jedného z Ringových gramatických žartíkov, ktorý použil v istom televíznom rozhovore (0:28, úplne na konci klipu). Napriek tomu, že skladbu nahrávali v štúdiu ako prvú, ocitla sa na konci albumu ako trojbodka predpovedajúca vyvrcholenie psychedelického obdobia kapely.

Obrázok blogu

Vesmírne experimenty 

Zatiaľ čo McCartney skúmal v polovici 60. rokov zákonitosti klasickej hudby a Harrison robil výlety do oblastí hudby indickej, Lennon sa začal zaujímať o svoj vnútorný vesmír s výdatnou pomocou LSD. Aby nekonzumoval kyselinu len tak podaromnici, čítal pri tom knižku Psychedelická skúsenosť, manuál na rozširovanie vedomia, ktorý spísali psychológovia Timothy Leary a Richard Alpert. Ďalším Lennonovým idolom sa stal Learyho priateľ Aldous Huxley, ktorý hlásal, že LSD sprostredkováva mystickú skúsenosť, tá bude časom dostupná aj masám, takže onedlho dôjde k obrodeniu náboženstva a revolúcii ducha. Základom ich eklektického učenia bola Tibetská kniha umierajúcich. Takto motivovaný Lennon si jedného dňa opäť položil na jazyk papierik s kyselinou, nahral na magnetofón zopár parafráz z textov a pustil ich pospiatky. To, čo počul, ho očarilo.

Obdobie kyseliny

Aršík papierikov (blotter paper) napustených LSD s podobizňou J. Lennona.
Aršík papierikov (blotter paper) napustených LSD s podobizňou J. Lennona. 

Práve skladba Tomorrow Never Knows bola vtedy doslova zjavením a ovplyvnila mnohé hudobné skupiny nielen v tej dobe. Podľa hudobného publicistu Iana MacDonalda znamená táto Lennonova kompozícia nielen z hľadiska technických inovácií pre pop to isté, čo Berliozova Fantastická symfónia pre klasickú hudbu 19. storočia. Napriek tomu, že ide o experimentálnu skladbu, založenú v podstate na jednom tóne, existujú desiatky jej cover verzií. Známe sú najmä od Oasis, Chemical Brothers, Phila Collinsa, ale aj veselá coverka od doom metalovej kapely Trouble. Peter Hammill, exlíder britskej prog-rockovej formácie Van der Graaf Generator, síce cover verziu nenahral, ale pred niekoľkými rokmi povedal, že táto skladba doslova resetovala jeho hudobné vnímanie a v mnohom ovplyvnila tvorbu kapely na prelome 60. a 70. rokov a takisto jeho nasledujúcu sólovú dráhu. Treba zdôrazniť, že Lennon bol v tej dobe skutočne závislý na LSD a bral ho denne. Zo všetkých jeho pesničiek je aj preto Tomorrow Never Knows najpriamočiarejšia, nefalšovaná psychedelická pesnička, ktorá vznikla v mozgu sfetovanom dietylamidom kyseliny lysergovej, v anglosaskom prostredí známom skôr ako acid (kyselina). Droga mala našťastie všeobecne dobrý vplyv na Lennonove skladateľské schopnosti, a to aj pri ďalších skladbách akými boli Strawberry Fields Forever, A Day in the Life alebo I am the Walrus.

Urob si sám

Štúdiá nahrávacej spoločnosti EMI boli v porovnaní s vtedajšími americkými štúdiami technicky oveľa primitívnejšie, mali však nenapodobiteľný zvuk. Nedostatok vymožeností zamestnanci kompenzovali na základe hesla do it yourself (DIY) tvorivosťou, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Přemek Podlaha. Jedným z technikov bol aj dvadsaťročný Geoff Emerick, spolu s ďalšími vymyslel viacero technických noviniek, ktoré obohatili skladby Beatles o jedinečný svet zvukov, ktorý im ich americké muzikantské náprotivky len potichu závideli. Americký spevák a producent Tommy James spomína, ako sa márne snažili priblížiť unikátnemu zvuku Ringových bicích, ktoré počuť v nahrávke Tomorrow Never Knows. Ringo tu hrá na podladené tom-tomy nahraté cez kompresor a s mohutným echom. Vznikol tak ohromujúci zvuk – ktosi ho prirovnal k vesmírnym tabla, na ktoré hrá védske božstvo v búrkovom mraku. V skutočnosti za to môže aj starý vlnený sveter, ktorý vložil Emerick do basového bubna, aby stlmil zvuk a mohol dať mikrofón bližšie, než bolo dovtedy bežné.

Geoff Emerick s Georgom a Paulom pri mixpulte.
Geoff Emerick s Georgom a Paulom pri mixpulte. 

Slučky a iné vychytávky

Keď Beatles dokončili nahrávanie základnej rytmickej stopy, pokračovali prihrávaním zvukových slučiek, ktoré vytvorili na magnetofónoch Brennell. Ide o časť záznamového pásu s nahratým zvukom zlepeným tak, aby dosiahli nepretržitý cyklický signál. Dnes je hlavným nástrojom štúdií vytvárajúcich zvukové efekty a zároveň prvkom používaným v odvetví noise-artu, ktorý je známy tiež ako musique concrète. V popovej hudbe sa však dovtedy nič také nepoužívalo, navyše slučky, ktoré Beatles vytvorili boli skutočne jedinečné. Pre nahrávku ich nakoniec zvolili päť: prvou je zvuk, ktorý pripomína hlas čajky, v skutočnosti je to McCartneyho smiech navrstvený na sebe a zrýchlený, druhou je orchestrálny akord H moll, treťou a štvrtou je melotrón hrajúci vo flautovom a sláčikovom registri, piatu tvorí zrýchlene prehrávaná fráza hraná na indický hudobný nástroj sitár. V druhej polovici skladby použili McCartneyho gitarové sólo zo skladby Taxman, je však spomalené, takže znie o tón nižšie, je zostrihané a nahraté pospiatky. Technickou novinkou bolo aj nahrávanie Lennonovho spevu, kde sa opäť osvedčili vynaliezaví technici. Lennon chcel od producenta Georga Martina, aby jeho spev znel ako hlasy dalajlámu a tisícky mníchov kdesi na vrchole vysokej hory. Technici to pod vedením Georga Martina vyriešili nakoniec tak, že mikrofón napojili na Leslie reproduktor, ktorý je súčasťou Hammondovho organu. Napriek tomu, že na tú dobu to bolo úžasné a novátorské, Lennon nakoniec nebol úplne spokojný a ľutoval, že si nakoniec nenajali mníchov.

Štúdio č. 3, Abbey Road
Štúdio č. 3, Abbey Road (zdroj: A. Hodking)
Kontrolná miestnosť štúdia 3 na Abbey Road.
Kontrolná miestnosť štúdia 3 na Abbey Road. (zdroj: W. Todd)

 

Eleanor Rigby a spol.

Žltá ponorka podľa predstavy Georgea Dunninga.
Žltá ponorka podľa predstavy Georgea Dunninga. (zdroj: George Dunning)

Z predchádzajúceho textu sa zdá, že jedinou skladbou na albume, ktorá búrala dovtedajšie hudobné klišé bola vyššie pitvaná Lennonovka. Skúsenosti, ktoré Beatles získali pri nahrávaní tejto skladby, využili aj pri piesňach She Said She Said alebo I'm Only Sleeping (zvukové stopy nahrávané pospiatky či v zmenenej rýchlosti). Producent George Martin sa vytiahol najmä pri aranžovaní sláčikového sprievodu k pesničke o osamelej slečne Eleanor Rigbyovej (tu je izolovaná stopa sláčikového kvarteta). Po prvý raz sa na albume výraznejšie prejavil aj Harrison s úvodnou skladbou Taxman, ktorá je akýmsi zárodkom punku, skvelé gitarové sólo tu však, okrem basgitary, zahral McCartney (podrobnosti v klipe nižšie). Odľahčením je McCartneyho detská pesnička o žltej ponorke, ktorú spieva Ringo smutným barytónom. V refréne si zaspievali, okrem iných, aj Mick Jagger a Brian Jones z Rolling Stones, producent George Martin, zvukár Geoff Emerick či roadmanažéri Neil Aspinall a Mal Evans. O tom, či s nimi bol v štúdiu aj fotograf Dežo Hoffmann a či to bol on, čo zakričal povestné "Môžte mi vylízať!", sa dočítate v tomto príspevku.

Peripetie s názvom

Dnes nám môže obal platne s čierno-bielou kolážou pripadať fádny, v polovici 60. rokov však pôsobil novátorsky, o čom svedčí, že vyhral cenu Grammy za najlepší obal roka. Autorom je výtvarník a basgitarista Klaus Voormann, kamarát Beatles z čias, keď ešte hrávali v hamburgských kluboch. Napriek tomu dostal za návrh paušálny honorári 50 libier. Na obale sú nakreslené hlavy členov kapely, medzi ktorými sú ich fotografie, vykúkajúce z vlasov. 

Definitívna verzia obalu albumu
Definitívna verzia obalu albumu (zdroj: Klaus Voormann)

Na zadnej strane obalu LP je fotografia Beatles, ktorú spravil Robert Whitaker počas nahrávania v štúdiu na Abbey Road 19. mája a dokumentovala, že Beatles si osvojili módu z butikov, ktoré vtedy práve vznikali v avantgardnej trendy štvrti Chelsea, namiesto outfitov návrhárov z Carnaby Street, ktorých uprednostňovali predtým. Lennon má oblečenú košeľu s paisley vzorom a dlhým golierom od firmy Granny Takes a Trip, zatiaľ čo Harrison je natiahnutý do zamatového saka navrhnutého firmou Hung on You. Ringo pôsobí v oválnych slnečných okuliaroch tak trocha smiešne, lebo vlastne pripomína skutočného chrobáka. Ringo bol však vtipný chlapík, ktorý si často robil srandu aj sám zo seba, tak je celkom možné, že to bol úmysel. 

Obrázok blogu

Názov albumu je slovnou hračkou – pripodobňuje otáčanie bubienka revolveru k otáčaniu platne na tanieri gramofónu. Na konečnej verzii názvu sa Beatles nevedeli dlho zhodnúť, spočiatku to vyzeralo, že zvolia titul Abracadabra, ale ten už použila iná kapela. Lennon sa vytasil s ezoterickým Four Sides of the Eternal Triangle, Four Sides Of The Circle, Ringo zas s After Geography, ktorý mal byť narážkou na album Aftermath od Rolling Stones. Ďalšími nápadmi boli Magic Circles, Beatles on Safari a Pendulums. Na názve Revolver sa nakoniec zhodli na nemeckom turné koncom júna v hoteli Tremsbüttel neďaleko Hamburgu.

O tom, že je beatlsácky Revolver skutočný kaliber, svedčí najmä to, že aj po päťdesiatich piatich rokoch dýcha sviežosťou a inšpiruje ďalšie generácie muzikantov.

Skryť Zatvoriť reklamu