Keď sa ráno zobudíme, otvoríme kohútik a napustíme si pohár vody, tak sa málokto z nás zamyslí nad tým, akú hodnotu táto voda v skutočnosti má. Vnímame ju ako samozrejmosť. Je čistá, zdravotne bezpečná a dostupná dvadsaťštyri hodín denne. Stačí otočiť kohútikom.
O niekoľko minút neskôr ale tú istú vodu použijeme pri umývaní si rúk, pri umývaní si zubov a pri sprchovaní sa. No a nakoniec ju použijeme aj na spláchnutie toalety.
Tento scenár je taký bežný, že prestávame vnímať jeho absurditu. V skutočnosti však ide o jeden z najväčších paradoxov modernej civilizácie. Na jednej strane investujeme miliardy eur do ochrany vodných zdrojov, výstavby čističiek odpadových vôd, čerpacích staníc, vodojemov, laboratórií a tisícok kilometrov vodovodných potrubí. Na druhej strane významnú časť tejto starostlivo upravenej pitnej vody používame na činnosť, pri ktorej jej pitná kvalita vôbec nie je potrebná.
Nejde pritom o nejaké naše “eko-svedomie”, či o zelenú ideológiu. Je to predovšetkým otázka ekonomiky.
Každý meter kubický pitnej vody predstavuje náklady na odber surovej vody, jej úpravu, laboratórnu kontrolu, distribúciu, údržbu infraštruktúry aj spotrebu elektrickej energie. Následne sa tá istá voda po použití odvádza kanalizáciou, prechádza čističkou odpadových vôd a až potom sa vracia späť do prírody. Inými slovami, každý liter vody prejde energeticky aj finančne náročným cyklom dvakrát – raz ako pitná voda a druhýkrát ako odpadová voda.
Slovensko má šťastie – to však neznamená, že môže plytvať…
Slovensko patrí medzi krajiny s mimoriadne kvalitnými zásobami podzemných vôd. A práve podzemná voda tvorí základ zásobovania väčšiny obyvateľstva pitnou vodou.
Zároveň však Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ) už nejakú dobu upozorňuje na pominuteľnosť tohto statusu – keďže podzemné vody podliehajú dlhodobému monitoringu, tak s istotou vieme, že ich množstvo ovplyvňuje meniaca sa klíma, zrážkové pomery a aj obdobia sucha.
To znamená, že ani Slovensko nie je krajinou s neobmedzenými zásobami vody. Voda síce stále patrí medzi naše najväčšie prírodné bohatstvo, no jej hodnota podľa všetkého rastie. A bude rásť aj naďalej.
Tento trend si navyše uvedomuje aj Európsky parlament. Vo svojej správe o európskej vodohospodárskej politike upozorňuje, že nedostatok vody už ani zďaleka nie je problémom iba južnej Európy. Každoročne postihuje približne 30 % obyvateľov Európy a približne pätinu jej územia. Parlament preto navrhuje väčší dôraz na efektívne hospodárenie s vodou, opätovné využívanie vody, modernizáciu infraštruktúry a znižovanie zbytočných strát.
A ak teda Európa smeruje k vyššej efektívnosti využívania vody, je namieste položiť si otázku, či súčasný slovenský model využívania pitnej vody zodpovedá výzvam 21. storočia.
Spotreba vody dramaticky klesla, socialistická infraštruktúra zostáva
Na prvý pohľad sa môže zdať, že problém neexistuje. Veď spotreba vody na Slovensku dlhodobo klesá. Či nie?
Áno, je to tak.
Podľa analýzy Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, publikovanej na TZB Portáli, klesla priemerná spotreba vody v domácnostiach zo 195,5 litra na osobu na deň v roku 1990 na približne 78 litrov v roku 2018. Ide o pokles o viac ako 60 %. V roku 2020 síce spotreba mierne vzrástla na približne 81 litrov na osobu denne, čo autori pripisujú pandémii COVID-19, no celkový dlhodobý trend je jednoznačný – domácnosti spotrebujú podstatne menej vody ako pred tridsiatimi rokmi.
Tento vývoj potvrdzujú aj údaje Enviroportálu, podľa ktorých sa spotreba vody v domácnostiach stabilizovala na hodnotách okolo 80 litrov na osobu denne, pričom začiatkom deväťdesiatych rokov presahovala 190 litrov.
Je to nepochybne úspech.
Vyššie ceny vody, úspornejšie spotrebiče, individuálne vodomery aj zmena správania domácností priniesli výrazné zníženie spotreby.
Lenže tým sa problém nekončí.
Spotrebúvame síce menej vody, ale stále ide o vodu pitnú.
To znamená, že sa iba spoliehame na udržiavanie trendu nízkeho objemu spotreby, no neefektívnosť celého systému sme prakticky nevyriešili.
Najdrahšia voda končí tam, kde jej kvalitu nepotrebujeme
Aj keď sa mi nepodarilo nájsť úplne presné údaje hovoriace o dennej spotrebe vody na priemerného Slováka v roku 2026 (vyššie spomenuté zdroje majú najnovšie dáta z roku 2024), portál Hydrotech Group napr. uvádza, že priemerný Slovák dnes podľa všetkého spotrebuje približne 100 litrov vody denne. Takmer polovicu tvorí osobná hygiena a približne štvrtinu splachovanie toalety. Štvorčlenná domácnosť zaplatí za vodu približne 300 eur ročne ešte pred započítaním bazénov, polievania záhrad alebo umývania áut.
A práve tento údaj je ekonomicky mimoriadne zaujímavý.
Ak približne štvrtina spotreby vody smeruje na splachovanie toalety, znamená to, že približne každá štvrtá kvapka draho vyrobenej pitnej vody skončí pri činnosti, ktorá jej pitnú kvalitu vôbec nevyžaduje.
Predstavme si podobnú situáciu v inom odvetví.
Bolo by ekonomicky rozumné umývať auto balenou minerálnou vodou?
Alebo používať elektrinu z dieselového generátora na napájanie pouličného osvetlenia v meste, ktoré je pripojené na elektrickú sieť?
Pravdepodobne nie.
Napriek tomu presne takto dnes funguje významná časť vodného hospodárstva.
Na výrobu vody, ktorú možno bezpečne podať novorodencom, pacientom v nemocniciach či starším ľuďom, využívame technológie, energiu a financie, aby sme ju o niekoľko sekúnd neskôr použili na spláchnutie toalety.
A to nie je problém hygieny. Je to otázka efektívnosti využívania vzácneho zdroja.
A práve tu sa začína diskusia, ktorú si Slovensko bude musieť skôr či neskôr otvoriť.
Skutočná cena vody nie je tá na faktúre
Keď príde domácnosti faktúra za vodu, väčšina ľudí ju vníma ako cenu samotnej vody. V skutočnosti však voda na seba žiadnu cenovku nemá, keďže sa jedná o prírodný zdroj. Za čo teda platíme? Platíme za všetko, čo sa s ňou deje medzi prameňom a naším kohútikom.
Cena vodného totiž zahŕňa odber surovej vody, jej úpravu na pitnú vodu, akumuláciu vo vodojemoch, distribúciu cez vodovodnú sieť, údržbu potrubí, opravy porúch, laboratórne kontroly kvality, mzdy zamestnancov, a aj rastúce náklady na elektrickú energiu. Cena stočného zase pokrýva odvádzanie odpadovej vody, prevádzku kanalizačnej siete a čistenie vody v čistiarňach pred jej návratom do životného prostredia.
Inými slovami, keď spláchneme toaletu, neplatíme za vodu. Platíme za celý technologický reťazec, ktorý ju musel vyrobiť, dopraviť, odobrať a opätovne vyčistiť.
To je zásadný rozdiel.
Slovensko stráca viac ako štvrtinu vyrobenej pitnej vody
Ak by bola každá kvapka pitnej vody využitá efektívne, diskusia by bola jednoduchšia. Lenže realita je oveľa komplikovanejšia.
Podľa najnovších údajov rezortu životného prostredia sa na Slovensku stratí počas distribúcie až 26,6 % vyrobenej pitnej vody. Inými slovami, viac ako každý štvrtý liter vody unikne z vodovodnej siete ešte predtým, ako sa dostane ku konečnému odberateľovi. Pre porovnanie, v Českej republike predstavujú tieto straty približne 14,8 %.
A toto je skutočne šialené. Nielen že voda uniká, ale ešte predtým, ako unikne, už bola odobratá z prírody, upravená na pitnú kvalitu, prečerpaná cez čerpacie stanice a distribuovaná do siete.
Každý liter uniknutej vody teda predstavuje nielen ekologickú, ale aj ekonomickú stratu.
Najvyšší kontrolný úrad pritom dlhodobo upozorňuje na tzv. investičný dlh vo vodárenstve. Vodárenské spoločnosti často nemajú dostatok zdrojov na obnovu existujúcej infraštruktúry. Verejné financie smerujú najmä na budovanie nových vodovodov a kanalizácií, zatiaľ čo opravy starých potrubí zaostávajú.
To vytvára zvláštnu situáciu.
Na jednej strane sa snažíme šetriť vodou v domácnostiach.
Na druhej strane nám viac ako štvrtina vyrobenej pitnej vody uniká ešte skôr, ako ju vôbec stihneme použiť.
Záhorie ukazuje, že problém už nie je teoretický
Mnohí ľudia si myslia, že Slovensko má napriek všetkému vody dostatok a diskusia o jej šetrení je zbytočná.
Udalosti z posledných rokov však naznačujú niečo iné.
V tohtoročnom lete napríklad Bratislavská vodárenská spoločnosť upozornila na extrémne zvýšenú spotrebu pitnej vody na Záhorí. V niektorých obciach začala klesať hladina vo vodojemoch a vodári upozornili, že pri pokračujúcej vysokej spotrebe môže byť ohrozená plynulosť zásobovania. Obyvateľov preto vyzvali, aby obmedzili napúšťanie bazénov, polievanie záhrad, umývanie áut a ďalšie činnosti, ktoré nepredstavujú nevyhnutnú spotrebu.
Je pritom zaujímavé, že práve v čase, keď vodári vyzývajú ľudí, aby nerobili všetky tieto činnosti, stále považujeme za samozrejmé, že každý deň splachujeme toalety vodou rovnakej kvality.
Nie je to tak trochu pokrytecké?
Náklady obetovanej príležitosti
Ekonomická teória navyše pozná pojem “náklady obetovanej príležitosti”.
Každý zdroj, ktorý použijeme na jeden účel, už nemôžeme použiť na iný.
To platí aj pri vode.
Každý kubický meter pitnej vody použitý na splachovanie predstavuje kubický meter vody, ktorý nemôže slúžiť ako strategická rezerva počas obdobia sucha, na zásobovanie obyvateľstva alebo na iné činnosti, pri ktorých je pitná kvalita skutočne nevyhnutná.
Dnes to možno s výnimkou spomenutého Záhoria veľmi nepociťujeme.
Ale hodnota vody sa nemení zo dňa na deň. Mení sa s klímou.
Ak budú suchá častejšie, ak budú náklady na úpravu vody rásť a ak bude potrebné budovať nové vodárenské kapacity, ekonomická hodnota každého litra pitnej vody bude vyššia ako dnes.
Práve preto je zavádzajúce hodnotiť vodu iba podľa ceny uvedenej na faktúre. Jej strategická hodnota totiž môže byť výrazne vyššia.
Prečo stále používame pitnú vodu?
Je fér priznať aj druhú stranu argumentu.
Používanie pitnej vody na splachovanie nie je výsledkom hlúposti a márnotratnosti, ale obyčajného historického vývoja.
V čase, keď sa budovala väčšina slovenských vodovodov, bolo najlacnejším a technicky najspoľahlivejším riešením vybudovať jeden rozvod vody pre celý dom.
Druhý rozvod úžitkovej vody by skrátka znamenal vyššie investičné náklady, komplikovanejšiu údržbu a prísnejšie technické požiadavky.
Preto dnešný systém vznikol ako ekonomicky rozumné riešenie svojej doby.
Otázkou však nie je, či bol rozumný pred päťdesiatimi rokmi a “kde spravili súdruhovia chybu”.
Otázkou je, či je rozumný aj dnes a či sa vieme poučiť z histórie. A to obzvlášť v čase, keď máme nové technológie, retenčné nádrže, systémy na využitie dažďovej vody, či na recykláciu sivej vody zo spŕch a umývadiel.
A predovšetkým máme úplne inú predstavu o hodnote prírodných zdrojov, než akú mala socialistická spoločnosť v sedemdesiatych alebo osemdesiatych rokoch.
Preto by sme nemali diskutovať o tom, či máme zajtra prestavať celé Slovensko a zmeniť všetko čo už bolo vybudované.
Mali by sme diskutovať o tom, či nové štvrte, nové rodinné domy, nové administratívne budovy a nové verejné stavby majú byť projektované rovnako ako pred polstoročím.
Alebo či už náhodou nenastal čas začať rozlišovať medzi vodou, ktorú pijeme, a vodou, ktorou splachujeme.
Dokedy?
Neexistuje jednoduchá odpoveď.
Slovensko zatiaľ nečelí vodnej kríze porovnateľnej s Blízkym východom či severnou Afrikou. Nemusíme nosiť vodu kilometre od studní ani sa obávať, že zajtra prestane tiecť z kohútikov. Na rozdiel od niektorých krajín máme to šťastie, že si s vodou tečúcou z kohútikov môžeme nielen umývať riad, ale dokonca sa v nej sprchovať a tobôž ju aj piť.
Nemali by sme však zaspať na vavrínoch európskeho luxusu.
Máme jedinečnú príležitosť začať o vode premýšľať skôr, než nás k tomu prinúti kríza.
A práve to je možno najväčšie posolstvo celej tejto diskusie.
Nie je potrebné vyvolávať paniku a ani tvrdiť, že Slovensku dochádza voda.
Je však potrebné prestať považovať pitnú vodu za obyčajnú technickú kvapalinu, ktorú možno bez rozmýšľania použiť na akýkoľvek účel.
Pretože pitná voda nie je obyčajná komodita – je to strategický prírodný zdroj, ktorého hodnota bude v nasledujúcich desaťročiach pravdepodobne rásť rýchlejšie, než si dnes dokážeme predstaviť.
A možno práve preto je načase položiť si jednoduchú otázku:
Ak už dnes vieme bezpečne využívať dažďovú alebo úžitkovú vodu na činnosti, ktoré pitnú kvalitu nevyžadujú, dokedy budeme splachovať toalety vodou, ktorú by sme mohli bez obáv piť?
