Ako sa máš? Je to zvláštna otázka, rozmýšľala som nad ňou veľa krát, stále keď mi ju niekto položil. Zo začiatku bola moja odpoveď: ,,pomaly". Nechcela som povedať, že sa mám zle, ale ani že sa mám dobre. Akú odpoveď asi čaká človek, čo sa toto opýta osoby, ktorej zomrel muž? Čaká, že sa zrútim? Že sa opustím a začnem plakať? Alebo že začnem prosiť o pomoc?
Mám sa dobre - a už sa nebojím to otvorene povedať. Mám sa dobre, mám dve zdravé, krásne, aktívne deti, ktoré mi dávajú niekedy zabrať, ale je to krásne. Milujem ich. Mám rodičov a brata, ktorý mi pomáhajú so všetkým, čo vedia a stoja pri mne, za čo som im nesmierne vďačná. Milujem ich. Mám sestru, ktorú som nikdy predtým nemala a svokrovcov, ktorý nám tiež pomáhajú.
Takže áno mám sa dobre, ale vďaka nim. Vďaka deťom, rodine, priateľom a všetkým, ktorí tu boli v tých najhorších časoch. Pretože keby som sama, stratená, bez pomoci, bez peňazí tak by som tiež asi mala depresiu. Som všetkým neskutočne vďačná, a navždy budem. Ďakujem <3
Mám sa dobre lebo som sa ráno zobudila, nadýchla a mohla zažiť niečo krásne, každý deň by sme mali zažiť niečo krásne. Mám sa dobre, ale môj muž mi chýba, každý deň. V pravidelných intervaloch sa moja myseľ vráti do toho dňa, a vtedy moje telo prežíva takú istú neznesiteľnú bolesť, priznám sa, že tie myšlienky hneď posielam preč, nemôžem dovoliť minulosti ubližovať mojej prítomnosti. Niekedy moja vnútorná obeť povie niečo, aby ma ľudia ľutovali. Aspoň sa potom môžem analyzovať a rozoberať, prečo som čo urobila a povedala a tak sa vyliečiť a posunúť ďalej. Lenže ja nechcem vašu ľútosť, chcem len aby ste vedeli ako to funguje, a mohli sa rozhodnúť pred tým ako bude neskoro.