reklama

Turecko, letecky s dvomi deťmi, časť prvá - cesta tam

Píšem o tom, aké to je opustiť rodnú hrudu na týždeň s dvomi deťmi. S ani nie ročnou Mini a ani nie trojročným Ondrom.

Turecko, letecky s dvomi deťmi, časť prvá - cesta tam
Ondrovi sa páči keď letíme cez hrbolatý mráčik (Zdroj: Jozef Černek)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Úvodné info o nás.

Čo by ste mali vedieť na úvod.
Naša Mini bude mať o mesiac rok, Ondro o tri štyri (ako pekne to znie).

No a my s Julkou v deň odletu piate výročie svadby.

S Ondríšom sme leteli, keď mal 9 mesiacov a s kojením sa let dal zvládnuť bez problémov. Tak sme si trúfli aj s deťmi dvoma. Skoro sme ale neleteli, lebo Ondrík si pred 7 týždňami zlomil nožičku. Sadru nám dali dolu len pred pár dňami.

Po konzultácii s lekárom, aj mimoriadne ústretovým chalanom z Invie (o náročnosti a poistke a pod.), sme sa rozhodli letieť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Možno sa budem v blogu odvolávať na predstavenia. Je to tým, že Julka je primáškou v Slovenských rebeloch (www.rebeli.sk), kde ja robím réžiu. Deň pred odletom sa nám podarilo vypredať Radošinské naivné divadlo a odchádzame mimoriadne nadšení po úžasnom predstavení.

Prečo Turecko a prečo hotel Royal Holiday Palace?

Je to letecky do troch hodín a údajne veľmi detsky priateľský hotel. Ja lietam mimoriadne rád, Julka celkom nerada a zvyšok posádky... no uvidíme.

Či to bol celé dobrý nápad a či hotel naplnil naše očakávania, sa ešte len uvidí. V čase, keď píšem tento úvod, to netuším ani ja.

Aké sú naše očakávania?

Napíšem ako je. V prvom rade, aby si Julka oddýchla od varenia a aby sa deti zabavili. Neplánujeme z rezortu vystrčiť nos. (Ja viem, cestovateľské peklo.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak poďme na to. Tu sú moje zápisky. Miestami možno budú nesúrodé a nečítavé. Píšem si to skôr ako môj zápisník pocitov. Ak to prinesie niečo aj čitateľovi, budem len rád, nie je to však tentokrát hlavným účelom blogu.

Kvôli mojej insomnii sme chceli dve izby, resp. rodinnú suitu. Invia nám predvybrala tri destinácie a cenovo prijateľné možnosti. Vybrali sme Royal Holiday Palace v Antalyii v Turecku. Hotel aj destináciu nám vybral mimoriadne ochotný a ústretový chalanisko z Invie. V skutočnosti zájazd ale manažuje cestovka Sun and Fun Holidays.

Deň prvý - odlietame.

Auto sme nechali na letisku, Ondrík si pekne ťahal svoj kufor a nadšený krivkal, tešiac sa na lietadlá. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odbavovanie na letisku
Odbavovanie na letisku (zdroj: Jozef Černek)

Čakanie na letisku bolo náročnejšie, lebo som mu sľúbil, že uvidí lietadlá, ale bratislavská hala je oknami smerovaná naopak. Na čo som zabudol.

Naša Mini nie je úplne cestovný typ a kým Ondro miloval byť v nosiči (na mamičke), ona je dosť proti a chýba jej sloboda. To dosť komplikovalo cestovateľskú situáciu. 

V každom prípade, na to, aké je Ondro živé dieťa, bolo čakanie na odbavovanie celkom ok. Len Ondrík nejedol nič, Julka málo a atmosféra bola mierne nervózna. 

Lietanie s deťmi

Vzlet lietadla bol v pohode, podľa všetkých odporúčaní a aj našej skúsenosti, Mini bola "na prse" a bola pokojná, 

Ondríkovi som pustil Vlad and Niki (youtubový kanál dvoch chalanov a ich mamičky, čo neznášam, keď pozerá, ale on to má rád) a komentoval som mu, čo sa aktuálne deje (s lietadlom, na letisku a tak), plus som mu vysvetlil, že keď bude počúvať letušku, na konci dostane lízatko. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Problémom bolo turecké a dosť staré lietadlo.

Myslím, že ešte nikdy som nebol tak zašprajcovaný v sedačke ako tu,

prisámvačku, že oni zrejme jeden rad sedadiel ešte pridali, nevedel som nijak sedieť, aby ma niečo netlačilo.

Úvod letu bol viac ako v pohode, Ondrovi sa páčilo, keď sme leteli nad mrakmi, lebo “sú ako sneh, tatiko” a keď sme vleteli do oblaku, tak bol nadšený z miernych turbulencií… “toto je aký hrbolatý mrak, tatiko.

Ondrovi sa páči, keď letíme cez hrbolatý mráčik
Ondrovi sa páči, keď letíme cez hrbolatý mráčik (zdroj: Jozef Černek)

Po 45 minútach sa Mini zobudila a žiaľ, Ondro vôbec nezaspal (v čo sme dúfali). Obom teda chýbali asi dve tretiny denného spánku… a to by bol problém aj na zemi, nieto ešte vo vzduchu. Na Julke bolo vidieť, že jej je dosť zle.

Prešla prvá hodinka.

Malá sa rozhodla, že nemá rada byť pripútaná, Ondro sa nudil.

Ondríša som sa snažil zabávať, ale vďaka šprajcu môjho tela zo všetkých strán, to bolo dosť zložité. Mini sme si aj podávali, aj ju zabávali. Problém bol, že jej najzábavnejšia hra “všetko, čo mám, zhodím na zem a ty to zdvihni”, bola realizovaná len ťažko. Moje brucho je dosť proti tomu, aby som čokoľvek zdvíhal aj bez toho, aby som bol prizváraný kolenami a bokmi do sedačiek pre zjavne o polovicu menších Turkov…

Julke robili pohyby tiež problém. Zato Ondro zistil, že je celkom zábavné kopať do sedačky pred sebou. Táto hra sa pani v tej sedačke moc nepáčila. 

Koniec druhej hodiny letu.

Vleteli sme do búrkových mrakov. 

Naša Mini má hlas po mojej manželke, o ktorej mimochodom chodili úžasné recenzie z predstavenia z dňa predtým…

Tá má ale hlas… písali v recenzii… no a naša Mini ho má po nej, ak si naši spolucestujúci chceli vychutnať zvuk motorov prastarého lietadla nad a v búrke… mali smolu… vďaka jej protestu proti pripútaniu, tlaku v uškách a vôbec proti cestovaniu, som to, že Ondrovi zaľahlo v uškách a vrieska, viac videl ako počul.

Mimochodom, v lietadle bola desiatka ďalších detí… myslím, že naša Mini kakofóniu plačov nielen naštartovala, ale statočne viedla …Plač trval asi 12 minút… 

Záver letu.

Ondrovi sa mi podarilo vnútiť cukríky, aby mal sliny a prehĺtal, nech ten tlak v uškách povolí. Nie úplne sme sa asi pochopili, lebo ma kompletne zaslintal. 

Keď polozúfalá Julka s nariekajúcou Mini okríkla Ondra, že nech sa nebojí, to prestane, skríkol som už ja na Julku, nech nevrieska aspoň ona…

Do pol minúty všetko ustalo. Preleteli sme do normálneho tlaku, Ondrovi odľahlo, a s Mini sme začali hrať hru “kukuč za plienkou” a už sa smiala. 

Popísal som to trošku drasticky, ale tých dvanásť minút bolo zlých naozaj. Ale zvládli sme to… ak niekde v našom okolí bol niekto uvažujúci, či mať alebo nemať dieťa, mám predstavu ako sa rozhodol. 

Pristátie samotné prebehlo už úplne hladko.

Prvýkrát som pochopil, prečo sa tlieska… totálne to zabavilo obe naše deti a zmenilo atmosféru posledných pár minút. 

Vždy, keď pristaneme v nejakom “ozajstnom” meste, prekvapí ma veľkosť letiska…

Aj Antalya je pomerne veľké letisko. Autobus nás z miesta pristátia do odbavovacej haly viezol asi 10 minút. Trvalo hodinu a pol, kým sme si vystáli radu na pasovom a pri kufroch. Medzitým som Ondríšovi zadovážil sľúbené obrovské lízatko, ktoré som mu sľúbil od letušky. 

Kočík pre malú nás čakal až v stratoch a nálezoch, na páse neprišiel. To tak malo byť, len sme o tom nevedeli.

K autobusu sme ale nemeškali, lebo zjavne všetkým toľko isto trvalo odbavenie. 

Najpozitívnejší zážitok z cestovania som mal ja osobne v autobuse cestou na hotel. Naše deti už naozaj unavené sa cez sedadlá okrikovali a neskutočne sa na tom zabávali. Ťápali sa ručičkami a jačali pri tom… keďže neplakali, ale smiali sa, bavilo to celý autobus.

Naši slovenskí spoludovolenkári medzitým učili tureckého sprievodcu “ďakujem” a “príjemnú dovolenku” povedať po slovensky, a neviem prečo, aj po maďarsky. Bolo to zvláštne, lebo očividne som po maďarsky vedel len ja, a to po maďarsky neviem. 

Náš hotel bola tretia zastávka po 26 minutách jazdy… prvý dojem- nádherný osvetlený zámoček…

Smerovali sme hneď na izbu, hotel dodržal, čo cestovka sľúbila. Dvojizbáčiková izba na siedmom poschodí… pozlátené dvere, trochu vekom poznačené, naozaj luxusné zariadenie. 

Hotel je presne taký ako ho popisujú naše cestovky
Hotel je presne taký ako ho popisujú naše cestovky (zdroj: Jozef Černek)

Zatiaľ celkom fajn výber hotela.

Čo by som zmenil, ak by som mohol, by bola strava na uvítanie… totiž deti potrebovali ísť akútne spať, večera v reštike už skončila a fičali len nočné sendviče. 

Byť manažérom hotela, pre hostí ako sme my, by som dal malú večeru priniesť na izbu. 

Takto som sa len ja vydal na lov sendvičov, Julka zatiaľ kúpala deti. 

Zatiaľ jediné, čo som zatiaľ videl, bol lobby bar, kde bolo asi osem druhov krásnych sendvičíkov a 30 druhov zákuskov, na tanierik som zobral tri najkrajsie, obišiel tri tabule so zákazom vynášania jedál a odniesol ich na izbu. 

Záver úvodu

Sme tu. Je ráno a ja som si na izbe pripravil môj QI drink a kávu a napísal tento zbytočne dlhý úvod blogu. 

Včerajšie pocity na letisku: už s deťmi do lietadla nikdy.

Dnešné ráno: no… nebolo to také zlé, uvidíme, či to stálo za to.

Jozef Černek

Jozef Černek

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  224
  •  | 
  • Páči sa:  318x

Som človek a vnímam tento život, verím, že existuje dôvod, prečo vznikol. Pracujem ako riaditeľ súkromnej spoločnosti. Popri tom sa venujem študentom v dramatickom krúžku, vediem Dom Matice slovenskej v Komárne a pôsobím aj v Slovenských Rebeloch. www.dramatak.eu, www.rebeli.sk, www.dmskomarno.sk Zoznam autorových rubrík:  PohľadySkoro poéziaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu