Prečítajte si akúkoľvek diskusiu na internete a už medzi prvými piatimi príspevkami nájdete vulgárnejšiu obdobu tohto: "Umelci sú len darmožráči. Nech sa živia sami! Keď je ich umenie dobré, ľudia si zaň zaplatia. Keď nie, nech idú radšej kopať kanály."
Znie to logicky, úderne a pre mnohých spravodlivo. Má to len jeden háčik: je to absolútny nezmysel. A ja vám teraz úplne narcisticky na našom príklade vysvetlím prečo.
Zároveň tým chcem aj odpovedať na častú otázku: "Tak, ako to je? Pomáha vám táto pronárodná vláda viac alebo nie, veď povedzte." Stručná odpoveď: Je to rovnako na... ako pred 3, 13 aj 20 rokmi. Nám nepomáha politika, ale ľudia, a sme anomália v systéme.
Aplikovať pravidlá voľného trhu a „prežitia najsilnejšieho“ na kultúru je ako chcieť od učiteľa, aby bol platený podľa toho, koľko mu deti na konci dňa nahádžu do klobúka. Kultúra totiž nie je fabrika na rožky. Nevyrába spotrebný tovar, ale hodnoty, identitu a kritické myslenie. A to sú veci, ktoré v excelovských tabuľkách zisku a strát jednoducho nevychádzajú. A každý normálny národ to vie a má to rovnako. Každý. Dokonca aj Rusko, dokonca aj Brusel. Len väčšina dáva na kultúru podstatne viac. U nás je kultúra až na poslednom mieste a ešte aj tam je kopaná, bitá a nenávidená „elitami“.
Prečo „neviditeľná ruka trhu“ kultúru uškrtí
Ak by sme kultúru nechali výlučne na bežnú ekonomiku, stalo by sa nasledovné:
Prežije len mainstream: Budeme tu mať len reality šou, Let's Dance, komerčné rádiové hity, nekonečné telenovely a Marvelovky. Pretože to je to, čo sa najľahšie a masovo predáva. A pozor, o jednu generáciu ďalej by tam nemal kto tancovať, hrať a spievať. Deťom – budúcim umelcom – sa komerčne nevenuje nikto. Nula, zero, ništa. Deti získavajú vzťah k umeniu výhradne (99 %) len z dotovaných projektov a to 1 % sú projekty ako my. Nie sme sami, samozrejme, kto dotuje kultúru, ale nie je nás veľa. A s každým politikom, ktorý ogrciava kultúru, je nás menej a menej.
Menšinové žánre a dedičstvo zaniknú: Kto zaplatí symfonický orchester? Kto zaplatí folklórny výskum? Kto udrží pri živote menšinové žánre alebo experimentálne divadlo, ktoré núti diváka premýšľať, namiesto toho, aby ho len pasívne zabávalo? Nikto. Tieto veci nedokážu vygenerovať zisk, ktorý by pokryl ich nákladnú prevádzku. A nikdy a nikde na svete si samy na seba nezarobia. Áno, ľudia ich radi vidia, politici sa nimi radi pýšia, ale keď ide o peniaze... prepáčte, nemôžem písať vulgarizmy, takže to nechám bez vysvetlenia.
Kultúra ako výsada bohatých: Bez dotácií by reálne náklady na lístok do divadla alebo na koncert stáli toľko, že by si ho bežný človek jednoducho nemohol dovoliť.
Dotácie nie sú peniaze „zadarmo“ pre neschopných. Sú to investície štátu do toho, aby sme si ako národ či komunita zachovali svoju tvár a neohlúpli.
Komárňanská realita: Keď matematika nepustí
Ak chcete vidieť, prečo voľný trh v kultúre nefunguje, stačí sa pozrieť do Komárna. Do mesta, kde žije zhruba 30 % Slovákov a väčšinu tvoria obyvatelia maďarskej národnosti.
Predstavte si, že tu chcete tvoriť a udržiavať živú slovenskú kultúru. Čisto komerčne. Vaša cieľová skupina je už v základe oklieštená na tretinu obyvateľstva (a z tej tretiny reálne za kultúrou vyrazí len malý zlomok). Bez ohľadu na to, akí ste dobrí, váš „trh“ je príliš malý na to, aby vás uživil len z predaja lístkov.
Ak by v Komárne platilo pravidlo „prežije len ten, kto na seba zarobí“, lokálna slovenská kultúra by tam matematicky a nevyhnutne zanikla. Pohltil by ju väčšinový maďarský mainstream alebo globálny popkultúrny valec. Práve v takýchto špecifických regiónoch nie sú dotácie luxusom, ale doslova existenčným záchranným kolesom. Udržiavajú pri živote jazyk a identitu v prostredí, kde by inak ťahali za kratší koniec.
A pozor svinstvo naše politiky:
Rebeli ani Dramaťák sa dotácii v 90% prípadov nedočkali počas 21! ročnej existencie. Prečo? No lebo patria pod maticu predsa! Svinstvo? Hej! A naša realita!
Áno, niekomu by to veľmi vyhovovalo, keby sme tu neboli, lebo sme dosť nahlas. Ale naozaj to chceme?
Predstavte si, že by v Komárne nebolo 10 rokov slovenské predstavenie – veď sa neuživí, tak načo... Lebo reálne sa to finančne neoplatí. Ako by sa nastavovali na kultúru deti? A keď sa neuživí divadlo a kultúra... uživí sa vlastne škola? Asi nie... Tak vlastne, načo sú tam slovenské školy? Tak ich veď rovno zavrime. Nech to ostane Maďarom. Alebo viete čo, odovzdajme im ten kus krajiny. Nám Slovákom chýbať nebude... Lángoše a čípoš papriku si kúpime v Turecku.
Rebeli a Dramaťák: Krásna chyba v systéme
A tu sa dostávame k argumentu, ktorým sa kritici dotácií oháňajú najčastejšie. Ukážu prstom priamo na Komárno a povedia: "Ale veď sa pozrite na Slovenských rebelov a Dramaťák! Tí robia fantastické umenie, vypredávajú sály, majú desiatky členov a fungujú aj bez toho, aby im štát sypal obrovské milióny! Tak vidíte, voľný trh funguje, ide to aj bez darmožráčstva!" Reálne som tento argument videl napísaný. A ostalo mi zle.
Áno, ide to. Ale Rebeli a Dramaťák nie sú dôkazom toho, že kapitalistický prístup ku kultúre funguje. Oni sú anomáliou. Sú absolútnou chybou v systéme.
Prečo?
Fungujú na neudržateľné palivo: Ich – prepáčte, naším – motorom nie je zdravá ekonomika, ale čistý, surový fanatizmus, nadšenie a hraničné sebaobetovanie ľudí, ktorí do toho vkladajú svoj voľný čas, energiu a často aj vlastné úspory. Nebudem teraz popisovať prečo, aj tak je celý tento text narcistický až-až. Nebudem písať o ľuďoch, ktorí si tu ťažko vybojovali slovenské divadlo a všetko je postavené na ich odkaze. Kto vie, vie, kto nie, nájde si a väčšine je to ukradnuté. To, že Rebeli a Dramaťák žijú a prežívajú, je anomália a vďačnosť. A stojí a padá to na pár ľuďoch. Nie na štáte.
Súkromný heroizmus: Namiesto toho, aby sa títo ľudia mohli sústrediť výlučne na umeleckú tvorbu, musia riešiť prežitie. Sú odkázaní robiť verejné zbierky (crowdfunding) len na to, aby dokázali v divadelnej sále zaplatiť účty za elektrinu a kúrenie. Toto je ten slávny voľný trh v praxi – umelci prosiaci o teplo a svetlo. A verte mi, nájsť ľudí, ktorí sa budú vžívať do roly žobráka každého pol roka, a navyše miesto svojich detí dávať peniaze na kultúru... A hlavne nájsť ľudí, ktorí budú donekonečna z vlastného prispievať... To nie je udržateľné.
Výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo: Kultúrna politika štátu sa nedá a nesmie stavať na tom, že umelci budú martýri. Nemôžeme od každého tvorcu očakávať, že bude pre komunitu drieť zadarmo a po nociach zháňať sponzorov na zaplatenie faktúr.
To, že Rebeli a Dramaťák dokážu v takýchto bojových podmienkach prežiť a chrliť jednu premiéru za druhou, je zázrak a obrovská pocta členom a predovšetkým ich podporovateľom. Ale brať ich ako vzorový a dlhodobo udržateľný ekonomický model pre kultúru by bola deštrukcia. Je to ako povedať, že nepotrebujeme financovať zdravotníctvo, pretože sem-tam niekomu zachráni život náhodný okoloidúci. A na zemi s infarktom môže skončiť každý, aj ten diskutujúci mudrlant.
Záver: Platíme si za to, kým sme
Kultúra skutočne „žerie“ peniaze. Ale darmožráči nie sú tí, ktorí ju tvoria. Boli by sme nimi my všetci, ak by sme si mysleli, že identitu, dedičstvo a umenie dostaneme len tak, zadarmo.
Ak necháme kultúru napospas voľnému trhu, možno štát ušetrí nejaké to percento v rozpočte. Ale prebudíme sa v krajine, ktorá síce nemá „darmožráčov“, ale nemá ani vlastnú tvár, vlastný hlas a vlastnú dušu. A áno, politici (a je úplne jedno, z ktorého spektra) by nekultúrny národ zatiahli do... a zas tie zakázané vulgarizmy... Viete, čo? Práve v meste ako Komárno by to prázdno bolo cítiť najviac.
Takže takto: Pokojne nadávajte na ľudí v kultúre, posielajte ich kopať kanály a dokladať tovar, ale bez nich by ste nemali národ, svoju reč a ani hrdosť.
