Keď sem prišla prvý raz, obzrela sa okolo seba a povedala, že je to koniec sveta a nikde nič.
Mala pätnásť. Bol rok 1947, jej otca práve odsúdili, majetok bol preč a matku s novým manželom poslali z Bratislavy na juh — on dostal umiestenku na okresný stavebný úrad do Komárna, ona nedostala nič, len papier. Skončili v mestečku, ktoré sa vtedy ešte volalo Stará Ďala, malo okolo troch tisíc obyvateľov a jedinou pozoruhodnosťou bola hvezdáreň z minulého storočia.
O sedemdesiatštyri rokov neskôr sa jej popol rozsypal do Dunaja pri Radvani nad Dunajom, pár kilometrov odtiaľto.
Medzi tými dvoma vetami je celý život. A veľký kus z neho sa odohral na osemnástich kilometroch medzi Hurbanovom a Komárnom.
Dievča, ktoré si vypýtalo rádio za birmovku
Ešte predtým, než sem prišla, jej život už raz zlomili. Ako šesť ročná už tancovala (balet) v SND. Ale v januári 1942 jej na obyčajnej detskej prehliadke našli nedomykavosť srdcovej chlopne. Mesiac musela ležať — v posteli sa hrala s medveďom a bábikami na balet — a po mesiaci lekár rozhodol, že s tancom musí definitívne skončiť. Mala desať rokov. Zavrela sa v izbe a plakala.
Diagnóza po štyroch rokoch zmizla. Lekár povedal, že po nej niet ani stopy. Vtedy už boli dávno tu na juhu a vracať sa nebolo kam.
Na jeseň 1948 mala ísť v Hurbanove na birmovku a nechcelo sa jej. Tak si dala podmienku: pôjde, keď dostane vlastné rádio. Dostala malú čiernu Teslu Rytmus so sklenenou stupnicou, na ktorej boli napísané mená staníc a ktorá sa po zapnutí rozsvietila. Ladila na nej zahraničné stanice celé večery. Nerozumela im. Spievala si s nimi.
Pri tej istej birmovke si sama vybrala meno Beatrix. Nie Bea. Beatrix.
Tak sa do malého mesta pri maďarských hraniciach dostal cez sklenenú stupnicu celý svet.
Komárno: štrajk, lopata a maturita s vyznamenaním
Do Komárna chodila na gymnázium a bývala v podnájme na Štefánikovej ulici — dochádzať sa nedalo. Bola hlučná, smiala sa tak, že to bolo počuť cez chodbu, recitovala na súťažiach a hrala gymnaziálne divadlo. To divadlo sa jej o pár rokov nečakane zíde.
Na jar 1949 prišli na školu noví profesori a s nimi povinný vstup do Zväzu mládeže. Nie prihlásiť sa — vstúpiť. Bol štrajk a ona patrila k tým, čo ho zorganizovali. Prišli na to a vylúčili ju.
Kárne konanie jej dalo jedinú šancu, ako školu dokončiť: odpracovať prázdniny. Prvého júla 1949 si zbalila kufor a nastúpila na Trať mládeže, na stavbu železnice z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice. Pracovné oblečenie a topánky fasovala až na mieste. Šesť hodín denne s lopatou a krompáčom, spolu s vyše štyridsiatimi siedmimi tisícmi mladých ľudí. Bývalo sa v ubytovniach a v stanoch, ráno sa nastupovalo do sprievodu a cestou na stavbu sa spievali budovateľské piesne.
Práca jej nevadila. Vadilo jej, že dievčatá sa nesmeli maľovať.
V júni 1950 maturovala s vyznamenaním. Na odporúčanie na vysokú školu bol zvlášť pohovor pred komisiou, trval štyri hodiny a dozvedela sa na ňom, že vie, aký má pôvod, že je z buržoáznej rodiny a že jediná cesta pre ňu vedie do výroby, lebo republika potrebuje mladých robotníkov.
Odporúčanie nedostala.
Kádrové oddelenie, futbal a jedna briliantová brošňa
Umiestenka ju poslala do Škodových závodov — do komárňanských Lodeníc. Priamo do výroby. Prvý deň prešla z vrátnice na osobné oddelenie, aby jej pridelili miesto, a šéf toho oddelenia ju spoznal: videl ju hrať divadlo na gymnáziu a sám viedol pri závode ochotnícky súbor. Zobral si ju rovno k sebe do kancelárie.
A tak dievča, ktoré nepustili na vysokú školu z politických dôvodov, písalo o pár týždňov neskôr kádrové posudky na iných. K tomu ju zapísal učiť na podnikovom učilišti politickú výchovu a ekonómiu — chlapcov, ktorí boli o pár rokov mladší a o hlavu vyšší. Keď prvý raz vošla do triedy, rehotali sa. Sľúbila im, že po dvoch hodinách učenia pôjdu hrať futbal.
Vždy to dodržala.
Prihlásila sa potom na viacero škôl naraz a prijali ju na všetky. Matka nad tým krútila hlavou a povedala, že si teraz musí vybrať len jednu. Vybrala si herecký kurz pri bratislavskom konzervatóriu, lebo trval najdlhšie a lebo, ako povedala, niečo už aj vie od ochotníkov.
Aby mala z čoho žiť, matka predala rodinnú briliantovú brošňu. A poslala ju do Bratislavy s Ottovým slovníkom pod pazuchou — nech ho tam predá, bude mať ešte niečo do začiatku.
To je celý štart kariéry, ktorá sa neskôr skončí (či skôr vystrelí) v parížskej Olympii. Film, Žilinské divadlo, Praha, úžasná romanca s Roháčom... to už poznajú všetci.
Miesto, kam sa vracala
Hurbanovo nikdy neprestalo byť adresou. Jej brat Peter, ktorý sa tam v máji 1948 narodil, to raz zhrnul jednoducho: pre neho to bol dom — záhrada, marhule, slivky, pes. Pre ňu to bolo miesto, kam sa vracala. Zo všadiaľ. Po operáciách, keď nemohla vystupovať, keď potrebovala zmiznúť.
V júni 2019 za ňou do pražského bytu prišla oficiálna delegácia mesta. Primátor a jeho zástupca jej priniesli čestné občianstvo Hurbanova a symbolický kľúč od mesta. Bolo teplo, tak si pripili jej obľúbeným letným nápojom — campari s džúsom a ľadom. Priniesli aj notebook a pustili jej video, prechádzku dnešným mestom. Nasadila si okuliare, naklonila sa v kresielku a pozerala: domov dôchodcov, hvezdáreň, ihrisko, pivovar. Roky tam nebola, naposledy ešte za matkinho života.
Povedala, že také video je báječná možnosť.
Drobnosti, ktoré o nej hovoria viac než plagáty
Celý život ľuďom vykala. Bol to zvyk, ktorý si priniesla zo Slovenska a nikdy ho nezmenila — kolegyňa ju vraj tri roky prosila, aby jej tykala, a nedala sa. Vykanie vraj nie je odstup, ale úcta, a to sú dve rôzne veci.
Osvetľovača požiadala, aby jej pri pomalých piesňach svietil len od krku nahor. Aby sa ľudia sústredili na text.
V divadelnej šatni sa z nej okamžite stala akási ombudsmanka, hoci ju do tej funkcie nikto nevolil. Sedela tam s hrebeňom v ruke a počúvala mladšie kolegyne.
A ako dieťa si priala byť tanečnicou v cirkuse. Alebo vo väzení.
Mala aj čierny humor, ktorý zdedila po otcovi. Keď sa chystala na jeho pohreb, vytiahla zo skrine kožuch, ktorý takmer nenosila, a vyšla ho na terasu vytriasť. Po Starom Meste sa rozleteli nemecké marky, ktoré si tam kedysi odložila na horšie časy — okrem iného aj pre prípad pohrebu. Na kare tým rozosmiala celú spoločnosť. Zhodli sa, že najviac by sa bol smial otec.
Rieka
Zomrela 23. marca 2021 v Prahe. Pár dní predtým stihla priateľovi povedať, že si všetky svoje spomienky hýčka.
Rozlúčka bola 1. apríla, v pražskej Novej obradnej sieni na Olšanoch, o 12.50, len pre úzky okruh rodiny a potom pre niekoľkých najbližších priateľov. Skromne a nenápadne, presne ako si to sama priala. Uložili ju do jednoduchej rakvy zo svetlého dreva, v obľúbenej bielej blúzke, vestičke a svetlých nohaviciach. Vo vlasoch mala uviazanú šatku horčicovej farby, akú tak často nosievala.
A v nedeľu 11. júla 2021 sa to, čo z Carmen Márie Štefánie Beatrix zostalo, vysypalo do Dunaja pri Radvani nad Dunajom. Neďaleko Komárna.
Osemnásť kilometrov od domu so záhradou. Pár kilometrov od gymnázia, z ktorého ju vyhodili, a od lodeníc, kde písala posudky. Tá istá rieka, popri ktorej ju otec ako malú vodil na prechádzky a pri ktorej sa fotila ako osemnásťročná.
V Hurbanove máme úžasnú vec: Domom Hany Hegerovej. Ak sa chcete dotknúť jej majestátu, tu je to pravé miesto.
Všetky fakty v tomto texte vychádzajú z knihy Tomáša Padevěta Carmen. Skutečný život Hany Hegerové (Ikar, 2021).
