Štúr (2026)
Umelecký epos o obeti, ktorý musíme prestať kritizovať a začať cítiť.
Slovenský divák je zvláštny paradox. Vie byť vďačný, ale zároveň až prehnane kritický. Často sa sústreďujeme na hľadanie chýb v historickej presnosti, namiesto toho, aby sme sa nechali viesť emóciou a umeleckou víziou. Kritika sa na sociálnych sieťach neraz mení na lacný nástroj pre lajky – a pritom sa stráca to najpodstatnejšie: schopnosť dielo precítiť.
Pri filme Štúr režisérky Mariany Čengel Solčanskej však ani najväčší skeptici nespochybňujú remeselnú kvalitu. Výprava, kostýmy a výtvarná stránka filmu sú zvládnuté s mimoriadnou precíznosťou a každý záber nesie jasný autorský rukopis.
To podstatné sa však odohráva inde. V scenári – a najmä v kľúči, ktorým treba tento film čítať. A práve pre tento kľúč bude podľa mňa film dôležitým mílnikom a kultovou záležitosťou.
Ako „odkódovať“ genius (atmosféru) tohto diela
Tento film nie je učebnicou dejepisu. Nie je sledom dátumov, faktov a revolučných hesiel. Ak ho chceme pochopiť, musíme sa vzdať očakávania lineárneho historického výkladu a prijať inú perspektívu – perspektívu emócie. Ak ale túžite po historických a presnách faktoch, počuvajte vedľajšie postavy. Tie sú hlasom učebníc.
Pocit zimomriavok, hrdosti a tej povestnej „guče v hrdle“ z vedomia, že patríme k národu, za ktorý bol niekto ochotný obetovať vlastné šťastie, neprichádza cez veľké gestá. Prichádza potichu.
Autorka túto hrdosť neponúka plocho ani prvoplánovo. Sprostredkúva ju cez mikrosvet tváre Adely Ostrolúckej, ktorú stvárňuje Ivana Kološová.
Ivana má vzácnu schopnosť hrať vnútorný svet postavy takmer neviditeľne – jemným pohybom očí, náznakom úsmevu, potlačenou emóciou. (Mimochodom, v snímke sa usmeje jediný raz a presne v tomto momente som si uvedomil, o čo autorke ide.) Sledujeme Adelu od aristokratickej suverenity, namyslenosti, mladíckej pýchy a arogancie, cez očarenie a hlboké zaľúbenie, až po vášeň, agóniu a symbolickú osobnú obeť v mene „slovenskej veci“. No pozor – v skutočnosti tu nejde o ňu. Jej príbeh je zrkadlom niečoho iného. Tak ako v literálnych dielach sestier Brontëových príroda neodhaľuje samu seba, ale vnútorný svet hlavných postáv, aj Adelin osud odhaľuje dušu Štúrovho zápasu.
Ivane, scenáru, kamere a celému štábu sa v postave Adely Ostrolúckej podarilo nemilosrdne ukázať, aké zbytočné bolo v tej dobe vzdelanie ženy. Bola zviazaná nielen korzetom a šatami, ale predovšetkým systémom, ktorý jej upieral práva, hlas aj možnosť rozhodovať o vlastnom živote. Napriek vzdelaniu bola spoločensky bezmocná – kým jej matka listom neudelila tiché povolenie aspoň pozdraviť svoju životnú lásku, nemohla konať, nemohla milovať, nemohla byť. A predsa v jej tvári a v presnom mikroherectve zaznie všetko podstatné. Nie príbeh jednej ženy, ale príbeh muža a národa – život a boj Ľudovíta Štúra. Práve tu sa film láme do svojej skutočnej veľkosti: osud jedného z najväčších mužov našich dejín je vyrozprávaný inak, odvážnejšie a hlbšie, než by si želala školská história.
Ak platí, že „ak chceš spoznať Romea, pozeraj sa na Júliu“, potom tento film nastavuje jasné zrkadlo: Štúrovu veľkosť nespoznávame v revolučných pózach ani na barikádach, ale v tom, čo dokázal rozrušiť a prebudiť v duši ženy, ktorá bola ochotná kvôli nemu opustiť bezpečný, privilegovaný svet a prijať osamelosť, bolesť a stratu.
Ivana Kološová, napriek mladému veku, vytvorila postavu s nekompromisnou vnútornou pravdivosťou. Vybudovala v nej celý zakázaný svet – zápas s pravidlami, vášeň, ktorú spoločnosť ani žena sama nesmeli pomenovať, potlačené, až surovo živočíšne túžby, utrpenie a vedomé sebazaprenie. Autorka scenára a strihu cez jej emócie a chirurgicky presné mikroherectvo odhaľuje nie príbeh jednej ženy, ale cenu Štúrovho zápasu: lásku k Slovákom, k národu a k reči, za ktorú sa neplatilo slovami, ale stratou osobného šťastia.
Slúžka ako symbol národa a humor, ktorý tne do živého
Jedným z najinteligentnejších dramaturgických rozhodnutí filmu je postava slúžky. Slovenský film len zriedka dokáže prirodzene vniesť humor do historickej drámy bez toho, aby ju banalizoval – tu sa to podarilo. Postavu slúžky stvárnila Jana Kvantíková priam bravúrne. Je to postava trošku zámerne a okato drzá, s mimoriadne trefnými hláškami, ktoré v správnych momentoch uvoľňujú napätie.
Ale pozor – postava nie je len komickou figúrkou. Je to ďalší, geniálne napísaný samostatný príbeh. Vyvíja sa paralelne s Adelou a v každom zábere má divák možnosť vidieť ich prehlbujúci sa vzťah, ktorý vrcholí mimoriadne prekvapivým zvratom s obrovskou emocionálnou silou.
Práve v tejto slúžke nájdete zrkadlo nášho národa – jeho slabôstky, ale aj neuveriteľnú vytrvalosť, silu a schopnosť obetovať sa pre druhých.
Chcete historickú presnosť? Počúvajte vedľajšie postavy.
Práve cez vedľajšie postavy zaznievajú aj nenápadné, no mimoriadne dôležité informácie o formovaní slovenského jazyka, pravopisu a identity – bez didaktiky, bez moralizovania, prirodzene.
Keď trochu odstúpite od hlavnej dejovej línie a necháte k sebe prehovoriť zdanlivo vedľajšie postavy, uvidíte všetko. V hláškach postáv zrazu začujete historické míľniky vývoja nášho spisovného jazyka.
V mikropríbehoch uvidíte, ako vznikal náš pravopis a kto nám doň „vpašoval“ ypsilon a iné náročné pravidlá. Divák sa s prekvapením dozvedá, že Štúr to nebol – on chcel jazyk čistý, fonetický a prístupný ľudu.
V tomto smere je dôležitou postavou Adelin strýko. Prichádza na scénu Csongor Kassai, ktorý svoju postavu hrá s takou historickou presnosťou a precíznosťou, že každé jeho slovo znie ako ozvena skutočných dejín. Jeho postava komentuje historický vývoj s trefnosťou, ktorá vás prinúti zamyslieť sa nad tým, koľko kompromisov muselo vzniknúť, aby sme dnes mohli písať tak, ako píšeme.
Ľudovít Štúr ako tichá sila v tieni revolúcie
Herecký výkon Lukáš Pelča môže na prvý pohľad pôsobiť zdržanlivo. V skutočnosti ide o presný opak slabosti. Film si vedome vyberá Štúra ako muža, ktorý nekričí po celý čas a nevnucuje sa ako samozvaný hrdina, ale nesie bremeno. A keď už zakričí tak o niečo ide. O národ a o smrť. Zbytočnú smrť, ale o jeden z najdôležitejších bojov nášho národa, ktorý vybojoval on a pár mužov s ním, za nás. A to všetko vo filme nájdete. Len treba otvoriť oči a uši.
Vidíme ho ako človeka inšpirovaného maďarskou revolúciou, ktorý si uvedomuje, že slovenský boj je číselne odsúdený na neúspech. A predsa ho podstúpi. Uverí vo svoj boj. Uverí, že myšlienke že potrebuje predovšetkým veriť. Práve v tomto vedomom konflikte – medzi rozumom a vierou – vzniká sila postavy.
Štúr tu nie je mýtus, ale človek, ktorý obetoval lásku, pohodlie aj život. Jeho vzťah k Adele, vedomé rozhodnutie obetovať lásku a svoj život pre národ je to, čo vo filme kričí.
Čengel Solčanskej sa podarilo vo filme vybudovať vášen medzi dvoma ľuďmi bez toho, aby sa jeden druhého dotkli, vlastne pardon, jedno objatie a dotyk rúk tam boli. Oni v sebe zazreli ten zázrak lásky, cítili ho tam a hoci mohli skočiť do živočíšnej vášne, nespravili to. Štúr sa rozhodol inak.
A presne to chýba dnešku. Schopnosť zapáliť sa pre vec ozajstne, nie pózersky a na mikromomenty pre sociálne siete. Ale žiť život pre vyšší cieľ. A ak by chcela snímka povedať len túto jednu jedinú vec, tak to zvládla dokonalo.
Národovectvo v čistom stave
Tento film vo mne prebudil niečo, čo som v kine dlho nezažil – úprimnú hrdosť. Hrdosť na to, že patrím k národu, ktorý má takúto bohatú a bolestnú históriu. Mariana Čengel Solčanská ukázala, že Štúr nebol len socha na námestí, ale človek z mäsa a kostí, ktorý miloval, trpel a rozhodoval sa medzi šťastím jednotlivca a budúcim šťastím miliónov.
Ivanka Kološová v roli Adely nám tento odkaz odovzdala bez pátosu, len silou svojho talentu. Jana Kvantíková, Szilvia Kiss, Csongor Kassai, Zuzana Konečná, Richard Autner nám zas pripomenuli, že národ tvoria ľudia v pozadí, ktorých mená v učebniciach temer nenájdete, ale bez nich by dejiny neexistovali.
Vizuálny šok a remeselná presnosť
Z remeselného hľadiska ide o jeden z najambicióznejších slovenských filmov posledných rokov. Scény v rodinnej hrobke Ostrolúckych pôsobia vizuálne tak silno, že by obstáli aj v medzinárodnej produkcii.
Výprava je precízna do posledného detailu.
Hudba je po hereckých výkonoch najsilnejšou doménou tohoto filmu.
Herecké obsadenie výber, ale aj strih sú mimoriadne presné a dramatické.
Kamera Petra Bencsíka pracuje so svetlom a tieňom s výnimočným citom pre intimitu i monumentalitu.
Prečo na Štúra ísť
Mariana Čengel Solčanská sa nepokúsila nakrútiť definitívny portrét národného hrdinu. Rozhodla sa vyrozprávať jeho príbeh cez iných – cez ženy, cez ticho, cez emóciu. Zobrazuje silu človeka, ale aj dejinné súvislosti ako napríklad postavenie ženy, nevolníkov a naše (slovenské) umiestnenie národa v monarchii. A práve preto film funguje.
Priznávam, môj pohľad na výkon Ivany Kološovej je osobný. Vidieť herečku, ktorú poznáte od jej začiatkov, dozrieť do takejto presnosti a hĺbky, je silný zážitok. No jej Adela nie je divadelná (ako ju poznám ja) – je postavená na mikroherectve tak prepotrebnom vo filme. Je presvedčivá, univerzálna a medzinárodne zrozumiteľná.
Choďte do kina. Pozerajte sa Adelinými očami. Počúvajte drsný humor slúžky. Možno odídete s gučou v hrdle – ale s hlavou hore. Presne tak, ako to tento film zamýšľal.
Verdikt:
Ak chcete zažiť katarziu, ak chcete vidieť, ako vyzerá špičkové slovenské herectvo a ak chcete pochopiť, prečo sa oplatí bojovať aj za vopred prehratú vec, choďte na film Štúr. Nechajte k sebe prehovoriť Adelu, nechajte sa pobaviť aj dojať slúžkou a započúvajte sa do presných replík Csongora Kassaia.
Toto dielo si zaslúži našu pozornosť nie preto, že je slovenské, ale preto, že je jednoducho geniálne. Klobúk dolu pred celým štábom – ukázali ste, že talent našich umelcov nemá hranice.
Osobná poznámka na záver
O to viac mrzí, že napriek tomu, že (myslím) päť členov štábu vrátane hlavnej postavy a hlavného kameramana pochádza z Komárna, mesto nemalo premiéru za účasti tvorcov. Bola by to príležitosť poďakovať sa im osobne. A zatlieskať postojačky. Zaslúžia si to.
Základné informácie o filme
Názov: Štúr
Krajina pôvodu: Slovensko (2026)
Dĺžka: 111 minút
Réžia a scenár: Mariana Čengel Solčanská
Hrajú: Lukáš Pelč, Ivana Kološová, Jana Kvantíková, Marko Igonda, Szilvia Kiss, Csongor Kassai, Zuzana Konečná, Richard Autner, František Kovár a ďalší
Kamera: Ivan Finta
