Za tých 21 rokov, čo vediem Dramaťák a Rebelov, som sa naučil strašne veľa. Spoznal som úžasných ľudí, prešiel som si pádmi aj vrcholmi. Dosiahli sme úspechy, pri ktorých sme plakali od šťastia, a urobili sme "koniny", ktoré by sme najradšej vymazali. Mojimi rukami prešlo viac ako 240 ľudí – väčšinou pubertiakov, z 82 % dievčat.
Netrúfam si dávať rady ako režisér, ani ako scenárista a už vôbec nie ako pedagóg. Ale po dvoch dekádach v zákulisí je tu jedna jediná vec, ktorú by som chcel povedal každému jednému rodičovi. Či už ste mama, alebo otec.
Pre mnohých to bude znieť ako banálna, možno až zbytočná rada. Veď je to "samozrejmé". Ale verte mi, práve preto, že to nie je samozrejmosť pre všetkých, to musí zaznieť nahlas:
Príďte na predstavenie svojho dieťaťa.
Je to naozaj, ale naozaj dôležité. A je úplne jedno, či ste sa práve pohádali. Je jedno, či je vaše dieťa v najťažšej puberte a vy z duše nenávidíte divadlo, tanec, spev alebo folklór. Je jedno, že máte dôležité stretnutie alebo musíte zarábať peniaze, aby malo dieťa všetko, čo potrebuje.
Príďte. Aj keď vám vaše dieťa bude svätosväte tvrdiť: „Netreba, nechoď, nechcem, aby si tam bol...“
Neverte mu. Hovorí to, aby sa chránilo, ale v hĺbke duše po tom túži. Nie je smutnejší pohľad ako ten na teenagera (alebo aj staršieho či mladšieho herca), ktorý počas klaňačky očami blúdi po hľadisku a hľadá... a nenájde. Ten výraz v tvári, keď si uvedomí, že mama neprišla alebo tato nemal čas, som videl tisíckrát. Ten príbeh sa nikdy nekončí dobre. A nie, dieťa na to nezabudne.
Vzťah sa buduje v hľadisku
Samozrejme, ak vaše dieťa hrá už 24. reprízu toho istého kusu, nemusíte tam sedieť zakaždým (hoci večer ho po predstavení vyzdvihnúť treba, aj to sa stáva, že sa zabudne). Ale premiéra, prípadne prvá, či druhá repríza, sú sväté.
Ak s tým mladým človekom chcete mať vzťah, ak chcete, aby vedel, že na jeho svete vám záleží, musíte tam byť. A to nehovorím ako režisér, ktorý chce mať plnú sálu. Hovorím to ako človek, ktorý s nimi v tom zákulisí dýcha.
Moja vlastná chyba (popol na hlavu)
Aby som nebol len mudrlant, priznám sa k vlastnej chybe. Kedysi som neprišiel na promócie svojej sestry. Dnes, pri každej jednej našej premiére (sestra tam väčšinou je), ma to mrzí znova a znova. Nedá sa to vrátiť. Nedá sa to zopakovať.
Možno si poviete: „Veď tam bola mama aj babka, ja ako tato tam už naozaj nemusím.“ Mýlite sa. Musíte.
Je úplne jedno, či má to dievčatko 8 alebo 18 rokov. Ak ste otec, máte tam byť. Neviem vám dať múdrejšiu a dôležitejšiu radu do života s dieťaťom, než je táto: Buďte tam. Je to dôležitejšie ako tušíte.
