Karel Plicka patrí k tým vzácnym osobnostiam, ktorých dielo formovalo našu národnú identitu. Hoci sa narodil vo Viedni českým rodičom, jeho srdce si natrvalo získalo Slovensko. Bol to fotograf, filmový režisér, kameraman, folklorista a pedagóg, ktorý svojím objektívom a zberateľskou vášňou zachránil kus našej histórie pred zabudnutím.
Tento článok je poctou mužovi, ktorého práca je dodnes považovaná za národný poklad.
Život zasvätený umeniu a tradíciám
Karel (Karol) Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni. Pokrstený bol ako Karl Franz Plitzka, ale po tom, čo sa rodina v roku 1900 presťahovala do Českej Třebovej, meno si opäť počeštila, a tak sa z Karla Franza Plitzku stal Karel Plicka.
Jeho tvorivé činy, ktoré sú presiaknuté človečinou, sa zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kultúry. Jeho životný zlom a transformácia na dokumentaristu však nastali až po prvej svetovej vojne, kedy sa jeho cesty definitívne prepojili so Slovenskom. Plicka nebol len teoretik od stola. S ťažkou aparatúrou prešiel pešo stovky slovenských dedín a lazov. Folklór nevnímal len ako prežitok minulosti, ale ako živý a poetický organizmus.
Neskôr sa stal spoluzakladateľom Filmovej fakulty Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe, kde vychoval celú generáciu špičkových filmárov, no jeho srdcovou záležitosťou zostal navždy slovenský vidiek.
Osudové spojenie s Maticou slovenskou
Kľúčovým momentom pre slovenskú kultúru bol rok 1923, kedy Plicka nadviazal spoluprácu s Maticou slovenskou v Martine. Na podnet vtedajšieho správcu Jozefa Škultétyho prijal ponuku systematicky zbierať a zapisovať slovenské ľudové piesne. V roku 1924 sa stal riadnym referentom národopisného odboru Matice slovenskej.
A tak vybavený aj ťažkým Edisonovým fonografom začal nahrávať piesne na voskové valčeky. Ako človek s mimoriadnym vizuálnym cítením si však veľmi rýchlo uvedomil jednu zásadnú vec: samotný zvukový a notový záznam na zachytenie duše folklóru nestačí. Potreboval zaznamenať tváre spevákov, dynamiku tanca, detaily krojov a kontext dreveníc, v ktorých táto kultúra žila.
Vybavený ťažkým Edisonovým fonografom začal nahrávať piesne na voskové valčeky. Ako človek s mimoriadnym vizuálnym cítením si však veľmi rýchlo uvedomil jednu zásadnú vec: samotný zvukový a notový záznam na zachytenie duše folklóru nestačí. Potreboval zaznamenať tváre spevákov, dynamiku tanca, detaily krojov a kontext dreveníc, v ktorých táto kultúra žila.
Požiadal aby mu Matica slovenská zakúpila prvý fotografický prístroj a neskôr aj filmovú kameru. Bola to obrovská investícia a prejav nesmiernej dôvery zo strany inštitúcie, ktorá sa stala aj vydavateľom jeho prvých prelomových diel.
Matica mu poskytla nielen inštitucionálne zázemie a financovanie jeho náročných terénnych výskumov, ale stala sa aj vydavateľom jeho prvých prelomových diel. Práve pod hlavičkou Matice slovenskej uzreli svetlo sveta jeho prvé krátkometrážne filmy (napr. Za slovenským ľudom) a neskôr aj monumentálne fotografické publikácie, ktoré definovali vizuálny obraz Slovenska na desaťročia dopredu.
Bez tejto symbiózy – zanietenia Karola Plicku a inštitucionálnej a finančnej podpory Matice slovenskej – by sme dnes naše národné dedičstvo v takejto podobe nepoznali.
Proti prúdu: Keď Matica čelila tlaku a zachránila tradície
Spolupráca Plicku a Matice slovenskej neprebiehala v idylickom vákuu. Prvá Československá republika síce priniesla slobodu, no zároveň aj oficiálnu štátnu doktrínu tzv. čechoslovakizmu – snahu o vytvorenie jednotného československého národa, čo v praxi často znamenalo potláčanie slovenskej kultúrnej a jazykovej autonómie.
Matica slovenská sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia stala hlavnou baštou obrany slovenskej identity. Za svoje postoje čelila obrovským politickým tlakom z pražského centra. Bola obviňovaná z provincializmu, spiatočníctva a neraz jej hrozilo výrazné krátenie štátnych dotácií. Najvyhrotenejšia situácia nastala začiatkom 30. rokov počas bojov o nové Pravidlá slovenského pravopisu, kedy sa Matica rázne postavila proti čechizácii jazyka.
Napriek týmto silným ohlasom a tlakom proti Matici inštitúcia vydržala a nepoľavila. Vedenie Matice (na čele s Jozefom Škultétym a neskôr Jozefom Cígerom-Hronským) odmietlo šetriť na národopisnom výskume. Aj v časoch neistoty naďalej financovali Plickove nákladné cesty, nákupy drahých filmových pásov a vydávanie jeho kníh. Ak by vtedy Matica podľahla politickému tlaku a zrušila tento "neproduktívny" a drahý výskum, prišli by sme o to najcennejšie.
Vďaka tejto nezlomnosti dnes máme k dispozícii archív, z ktorého žije celá moderná folklórna scéna. Legendárne súbory ako Lúčnica či SĽUK (Slovenský ľudový umelecký kolektív), ale aj stovky lokálnych folklórnych skupín a súborov, postavili svoje vrcholné choreografie práve na základoch, ktoré Plicka pre Maticu zozbieral. Choreografi ako Štefan Nosáľ či Juraj Kubánka, ale aj súčasní etnografovia a historici, majú dodnes k dispozícii detailné vizuálne a zvukové záznamy autentických tancov, krojov a piesní, ktoré by inak navždy pohltil čas.
Zaujímavosť: Oscarový triumf pred érou Oscarov
Vedeli ste, že Karol Plicka stál za prvým medzinárodným úspechom československej kinematografie? Jeho legendárny celovečerný dokumentárny film Zem spieva (1933) získal o rok neskôr na 2. medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach Pohár mesta Benátky za najlepšiu réžiu.
Ešte fascinujúcejšie je samotné pozadie vzniku jeho diel. Treba si uvedomiť, že Plicka denne vláčil po strmých horských cestách, lúkach a poliach viac ako 40 kilogramov vážiacu fotografickú a filmovú výbavu, vrátane krehkých sklenených dosiek. Mnohé zábery vznikali v extrémnych podmienkach, len vďaka jeho mimoriadnej fyzickej výdrži a hlbokému rešpektu k ľuďom, ktorých fotografoval.
Čo by sme bez Karola Plicku dnes nemali?
Vizuálnu pamäť národa: Nemali by sme ucelený vizuálny záznam tradičného slovenského vidieka tesne pred tým, než ho navždy zmenila modernizácia a vojna.
Základy pre folklórne súbory: Bez jeho 40 000 zapísaných melódií a textov, fotografií a filmov by súčasné folklórne súbory nemali vizuálny ani hudobný materiál pre rekonštrukciu autentických tancov a krojov.
Základy slovenskej kinematografie: Film Zem spieva položil základy nášho dokumentárneho filmu.
Inšpiráciu pre ďalšie generácie: Jeho dielo priamo inšpirovalo maliarov (Martin Benka), spisovateľov, hudobných skladateľov (Eugen Suchoň, Alexander Moyzes) a filmárov.
Karol Plicka nám nezanechal len archív. Zanechal nám zrkadlo, v ktorom môžeme dodnes vidieť tie najkrajšie a najčistejšie korene našej vlastnej identity.
Zdroje a odporúčaná literatúra
Eliáš, Michal – Haviar, Štefan: Zlatá kniha Matice slovenskej (Matica slovenská, 2008) – Kniha detailne mapujúca zložité obdobia Matice, vrátane jej bojov za národnú identitu v období prvej ČSR.
Slivka, Martin: Karol Plicka – Básnik obrazu (Osveta, 1982) – Komplexná biografická štúdia o diele Karola Plicku a jeho terénnom výskume.
Kiliánová, Gabriela (ed.): Etnológia na Slovensku na začiatku 21. storočia (Veda, 2006) – Publikácia obsahujúca štúdie o význame Plickovho zberateľského diela pre súčasnú vedu a folklórne súbory.
Plicka, Karol: Slovensko vo fotografii – Ikonická obrazová publikácia, pôvodne vydávaná v spolupráci s Maticou slovenskou.
Archívy Matice slovenskej a Slovenského filmového ústavu (SFÚ): Odborné texty a reštaurované verzie Plickových filmov (Zem spieva).
