Tento text si píšem pre seba hlavne preto, aby ostala stopa. Vážna a hlboká stopa o tom, ako sa náš Dramaťák ocitol na križovatke a ako sme vďaka tichu a izolácii našli cestu späť k divadlu aj k sebe navzájom.
Už je to 22 rokov, čo dýcham s týmto súborom. Pre tento ročník som si povedal, že skúsim dievčatá osloviť s výzvou, aby si ony samy vybrali, o čom by malo byť naše najnovšie dielko. (Klamal by som ak by som tvrdil, že som to neoľutoval) Prekvapivo hľadali témy z nie veselého žánru. Namietal som. Zbytočne. Až som začal mať dojem, akoby sa táto generácia vyslovene vyžívala v temnotách. Na to mi však rázne odpovedali, že sa im jednoducho nepáči, keď im dospelí maľujú svet na ružovo. Ony samy predsa vidia správy a vidia, že to zďaleka nie je také dobré. Ľudia sa hádajú, u susedov je vojna a od covidu, ktorý ich na dlhý čas izoloval od školy a kamarátov, cítia, že spoločnosť je rozdelená. Netušil som, že to tieto deti vnímajú až tak hlboko. Nakonies som súhlasil s ich voľbou.
Kázal som im, nech si zvolia svoju obľúbenú historickú postavu, a zrazu stála predo mnou obrovská výzva: Ako zmysluplne spojiť na jednom javisku vládkyňu Egypta Kleopatru, španielsku tanečnicu Lolu Montez, francúzsku ikonu Máriu Antoinettu a rakúsku cisárovnú Sisi, a ešte k nim pridať shakespearovskú Júliu?
Nakoniec sme spoločnými silami vytvorili naozaj silný príbeh, a myslím, že by mohol slúžiť aj ako malý návod, na čo sa vlastne prídete pozrieť.
Ocitáme sa v "Katedrále chladu" – v tvrdom sirotinci svätej Uršuly v 18. storočí. Tam žije naša hlavná hrdinka, Ema. Jej dni sú len nekonečným drhnutím studených podláh pod krutou taktovkou Riaditeľky Lary a šikanujúcej Agáty. Ema sa jemne povedané nemá dobre. Keď jej spália jej jediný poklad – handrovú bábiku po mame –, Ema sa nezrúti v plači. Vezme do ruky uhlík a na stenu napíše jedno zásadné slovo: RENUNTIATIO. Vzdanie sa. Rozhodne sa vrátiť osudu svoj život, pretože takýto mizerný dar jednoducho odmieta a nechce ho.
V tej sekunde sa čas zastaví, stena puká a Ema prepadáva do tajuplného Medzipriestoru. Tu ju vypočuje vesmírna bytosť Aeterna, pre ktorú čas neexistuje, a spolu so sprievodkyňou duší Eudrey jej ukážu niečo fascinujúce. Prichádza živelná a trošku šialená Pandora, otvorí svoju truhlicu a vyhlási "Bazár Márnivosti". Do priestoru vstúpia slávne historické panovníčky. A pointa? Tieto veľké ženy, ktoré pre svoju slávu trpeli a boli vlastne obetami vlastného úspechu a pozlátka, sa zrazu začnú doslova biť o Emin utrápený a obyčajný život. Túžia prežiť život ešte raz a byť len obyčajnými "nikým".
Vznikla z toho nádherná zápletka a celkom vtipné momenty, kedy sa napríklad vládkyňa Ríma a Egypta háda o jeden sirotský osud so španielskou tanečnicou. No pod týmto humorom sa skrýva čistá hrôza. V scéne "Dražba mäsa" sa kráľovné neovládnu a ako hladné supy začnú Emu trhať na kusy. Až Sisi, ktorá v Eminých zdesených očiach spozná svoj vlastný strach a utrpenie z palácových intríg, to šialenstvo zastaví. Kráľovné pochopia, že Eme nemôžu život vziať. Odovzdajú jej svoje dary – vôľu, pýchu, oheň a súcit –, aby sa mohla vrátiť do reality ako skutočná, silná žena a postaviť sa Riaditeľke.
Tento príbeh je hlboký, nie kvôli môjmu scenáru ale preto, lebo narába so skutočnými osudmi panovníčok. Je mimoriadne autentický a mrazivo aktuálny pre naše dnešné dni plné povrchnosti.
No ako to už v Dramaťáku býva, do našej tvorby zasiahol aj samotný osud. Dostali sme sa do stavu, kedy sme len prešľapovali na mieste. Okrem chorobnosti nás zasiahla obrovská technická a finančná rana. Problémom vôbec nebol len nejaký bežný výpadok prúdu. Zistili sme, že musíme kompletne vymeniť drahú elektrickú rozvodnú skriňu, čo stojí naozaj veľa peňazí a náš projekt bol zrazu existenčne ohrozený. Našťastie sme však zistili, akú obrovskú podporu máme od ľudí, priateľov, sponzorov a mesta. Špeciálne a úprimne sa chcem poďakovať vedeniu mesta Komárno a vedeniu Matice slovenskej. Aj mesto aj Matica sú nám naklonené. A hoc Matica sama zápasí s rozpočtom a bojuje doslova o každý jeden cent, drží nás nad vodou a poskytuje nám domov už 22 rokov.
Tým najväčším problémom však bolo akési vyhorenie našich mladých dievčat. Fyzicky aj mentálne už akoby nevládali. Šli sme teda do situácie hop alebo trop. Odborníci nám poradili, aby sme skúsili dievčatá izolovať od mobilov, sociálnych sietí a aspoň na chvíľu aj od enormného vyťaženia v škole. Prakticky sme sa s nimi na päť dní zavreli do Matice, odovzdali sme produkcii mobily a... proste sme len tvorili.
A vyšlo to. Odstrihnuté od virtuálneho tlaku opäť ožili. Tento pobyt mi dal osobne neuveriteľne veľa, a chcem to napísať veľmi citlivo. Tieto dievčatá by mi vekovo mohli byť dcérami. Keď som s nimi trávil tento čas, napĺňalo ma to obrovským úžasom. Sú múdre, tvorivé a silné. Veľmi si prajem a tajne dúfam, že aj moje deti budú raz, keď dorastú, presne také ako ony. Akože mohli by o čosi menej frflať a viac vládať... ale chápete... Dúfam zo všetkého najviac, že vďaka týmto našim divadelným deťom budem raz lepšie chápať tie svoje vlastné deti, ktoré sú dnes ešte malinké a do puberty im zostáva zopár rokov. No čím dlhšie nad tým premýšľam, tým viac si uvedomujem, že na tom budem nakoniec rovnako, ako všetci ostatní rodičia na svete. Budeme sa len prizerať, budeme len dúfať, že naše deti sú vnútorne silnejšie ako my, a budeme len z diaľky tušiť, čo sa v ich hlavách a srdciach reálne deje.
Práve preto je dôležité sa pýtať. Odborníci poukazujú na alarmujúce čísla sebapoškodzovania a samovrážd u mladých ľudí.
Tento príbeh sa nečakane týka aj mňa osobne. Aj môj otec odišiel zo sveta takýmto spôsobom. Aj keď je to už takmer 30 rokov, stále sa pýtam, či by bolo niečo inak, ak by som mal možnosť v ten deň s ním hovoriť a jednoducho sa opýtať, ako sa má.
Život vie byť ťažký a my dospelí často ani netušíme, aký ťažký je pre mladého človeka. Niekedy je toho tlaku z okolia na mladú dušu jednoducho priveľa. Sociálne siete nás paradoxne rozdeľujú tak, že sa ani neopýtame blízkych tú najzákladnejšiu otázku, ktorá by možno mohla zachrániť život.
Teraz už len zo srdca dúfame, že nám všetkým vydrží zdravie. Pretože tento príbeh by mali ľudia vidieť, je naozaj nádherný a silný.
Ak nás zdravie neopustí, 8. mája budú mať naše dievčatá z Dramaťáku premiéru veľkolepého muzikálu, do ktorého zložil hudbu Peter Emmer, choreografie vytvorila Broňa Bočáneková a scenár s réžiou som zastrešil ja – no skutočný námet a tú obrovskú dušu mu dali samotné protagonistky. Príďte si ich pozrieť a hlavne vypočuť.












