Je nedeľa, niečo po štvrtej poobede. V sále je asi dvadsaťjeden ľudí, všetci sa prezliekajú a nikto sa s nikým nerozpráva. Niežeby nemali o čom, alebo by si nerozumeli. Naopak. V rôznych pároch či skupinách sú si tými najbližšími a ako celok sa majú radi. Tak súborovo radi. Čo niekedy znamená, že je vám niekto ako sestra, alebo je to skutočná sestra, manželka, manžel, či ten najlepší kamarát, ktorý inak každého rozosmeje.
To ticho je z únavy. Prosto nevládzeme ani hovoriť.
Sme tu už tretí deň po sebe od 8:00 a ja už ani neviem, koľký víkend v rade. „Bolo by ľahšie sa na to vy...“ – koľkokrát do dňa sme si to v duchu povedali? „Bože, keby už držal hubu...“ – koľkokrát to niekto pošepkal? „Pôjdeme ešte raz...,“ znie z pľacu ako výzva na mučenie. „Je mi toto treba v mojom veku?“ hovoríme si asi najviac my, čo už máme po dvadsaťpäťke či tridsaťpäťke. Ale nikto nahlas neprotestuje. Len si každý myslí svoje. Nacvičujeme nové predstavenie.
Sme Slovenskí rebeli a máme radi folklór. Ale občas toho máme plné zuby. Najmä, keď sme zavretí v divadle. Škola, práca, divadlo, tabletka proti bolesti, tanec, divadlo, trochu spánku a späť. Umenie je fakt psina.
Angelo, ktorý stratil meno a dôstojník, ktorý nestratil česť
Prečo to teda robíme? Možno preto, že o niektorých veciach skrátka treba hovoriť a možno aj ukázať.
Môj starý otec bol dôstojník československej armády. Volal sa Jurík, hoci sa narodil ako Collavino. Štát mu zobral meno. Jeho otec, môj pradedo Angelo Collavino, to nezvládol a spáchal samovraždu. Jeho vlastné deti nesmeli používať jeho meno. Pochovali ho niekam k plotu. Bez kríža, bez mena. Vtedy tak trestali samovrahov za ich smrteľný hriech. Starý otec sa pokúšal ten hrob nájsť.
Keď sa stretol so svojím nevlastným bratom, musel ísť na „koberec“ k ministrovi obrany. V papieroch totiž podplukovník Jurík žiadneho brata nemal. A brat bol navyše Američan! To sa v tom čase veľmi nepatrilo. Starý otec sa navyše hrdo hlásil k Matici slovenskej. Proste prúserár.
Keď sa ako dôstojník armády postavil proti príchodu vojsk Varšavskej zmluvy, šiel do dôchodku. Nie úplne dobrovoľne. Predtým prežil atentát. A aj na tom dôchodku mu to ŠtB riadne osladila. Nebyť priateľov... ale nechajme to. Bol to prísny človek. No rodina ho nezradila.
„Neviem, či myslia vás...“
Keď eštébáci lámali moju mamu, pýtala sa ich, čo by od nej vlastne chceli. Vysvetlili jej, že ako zdravotná sestra je pri operáciách a Štátna bezpečnosť by potrebovala vedieť, o čom hovoria lekári. A tiež, o čom sa s priateľmi rozpráva jej otec.
Odpovedala im, že to im povie aj bez podpisu zmluvy:
„O kurvách hovoria, ale neviem, či myslia vás...“
Už neviem, ako to presne dopadlo. Teda viem, ale to je už pre tento príbeh trochu nuda.
O kom bude Anička, amore mio?
Náš nový muzikál Anička, amore mio bude trochu o Angelovi, trochu o jeho synovi, ale najviac o Aničke. O žene, ktorá pri nich bola napriek všetkému, čo sa dialo.
Ale mal by byť trochu aj o našich rebeloch, ktorí stále stoja pri nás. O mojej manželke, ktorá stále stojí pri mne. Každá doba má to svoje a v každej dobe musíme bojovať. Dôležité je mať priateľov, hrdosť a česť.
Starý otec hrob Angela Collavina nenašiel. Pred pár dňami ho objavil môj priateľ. Stačilo pár klikov na internete. Doba sa mení.
A štát? Ten už veľa cti nemá. Ten je presne taký, akým si ho spravili. A my? My sa zatiaľ vraciame na javisko. Ešte raz. Od začiatku. Zatiaľ smieme. Už síce nevládzeme... ale veľmi chceme. Kvôli sebe. Kvôli Aničke. Kvôli vám... Sme rebeli.
