Že napíšem knižku o našej bazilike, som sa rozhodol práve kvôli tej soške. Má krásnu, príjemnú tváričku a vyníma sa na oltári, ktorý vo výnimočnej bazilike pôsobí najhrejivejšie. Ale nie to bol dôvod. O soške som počul päť príbehov. Všetky mali čosi spoločné, zaváňali konšpiráciou a boli to až príliš jednoduché lži. Za tými drobnými klamstvami však bolo cítiť lásku k čomusi, čo nás presahuje.
Študoval som etnológiu a už dve dekády píšem scenáre. Možno preto, možno pre akúsi vyššiu moc si ma príbehy vyhľadávajú. Poďme však postupne. Sprevádzam turistov, tvárim sa múdro, snažím sa žartovať, aby som im spríjemnil výlet, upozorňujem na pikošky. V našej bazilike sv. Ondreja sa však snažím všetko robiť s úctou k chrámu, ale predovšetkým k ľuďom, ktorí si ho znovu a znovu stavali. Až päť veľkých tragédií sprevádzalo jeden z najväčších kostolov, ktoré na Slovensku máme. A jeho príbeh je ohromujúci — tak ako samotná stavba.
O soške na oltári Panny Márie Lurdskej mi ktosi pred rokmi povedal:
„Tá socha je trochu zvláštna… všimni si, ako je oblečená. Pokojne by to mohol byť aj pán Ježiš, ale dali ju obliecť ako Pannu Máriu, lebo je obhorená. Ona totiž prežila ako jediná veľký požiar, tak ju dali sem…"
Že je to vymyslený príbeh, mi vtedy nedošlo.
Prešli roky a my sme začali v kostole sprevádzať turistov. O soche nám povedali: nepatrí k tomuto oltáru, Panna Mária Lurdská je na oltári hore, táto socha by mala stvárňovať pútničku, ktorá na zázraky Panny Márie upozornila. Zaujímavé však je, že sú ľudia v meste, ktorí veria, že vrúcna modlitba k Panne Márii pri tejto soške bude vyslyšaná… To ma zaujalo viac, pretože som si viackrát všimol modliacich sa ľudí práve tu.
Raz, keď som čakal na svojich turistov, oslovila ma pani už v peknom veku. Práve sa domodlila pri tomto oltári, a keď som odpovedal na jej otázku, dovolil som si spýtať sa na oltár. Vždy ma zaujme, keď sa niekomu tak zvláštne rozhoria oči, a u nej sa to stalo, keď hovorila o soške. Jej mama, ktorá vraj sošku smela prezliekať, jej hovorila, že vrúcna modlitba sa splní… To už bol ozajstný krásny príbeh. "...smela prezliekať..."
Z výskumu docenta Józefa Liszku (slovenský etnograf a muzeológ pracuje v Podunajskom múzeu v Komárne), vyplýva, že prezliekacie sošky španielskeho typu sa preobliekali na rôzne liturgie.
Šlo o obrad, ktorého sa nesmeli zúčastniť muži. Mali ho na starosti ženy a táto služba (rituál, ak chcete) sa dedila z generácie na generáciu. A veľa pre tie ženy znamenala. Bol to veľmi silný kontakt s Pannou Máriou, ktorú máme ako patrónku spoločnú s Maďarmi.
Ako to je so soškou, s rituálom a jej vzácnosťou, mi ozrejmila Eva Dénesová (PhDr), naša kunsthistorička, ktorá s pánom Nándorom Litomericzkym (Ing arch.) vytvárajú odbornú časť knižky o kostole:
Soška je pravdepodobne naozaj najstarším artefaktom v našej bazilike, je staršia ako samotný kostol. Týchto sôch (prezliekacie sochy španielskeho typu) veľa zachovaných a tak krásnych naozaj veľa nemáme.
(podrobnejšie to bude až v knižke).
Jedna vec je ale istá už dnes. V Komárne sa traduje, že vrúcna modlitba pri nej bude vyslyšaná, vraj aj zázrakom. Samotná cirkev o tom z pochopiteľných dôvodov nehovorí. O vrúcnej viere a vzťahu k bazilike aj k oltáru však, samozrejme, vie. A aj kňazi vedia o prinajmenšom historickej vzácnosti sochy.
Ale späť k nášmu príbeh. V akomsi archívnom článku som našiel jej označenie ako stvárnenie pútničky. Keď som sa o soške bavil s mojou svokrou, katechétkou, hovorila o Panne Márii a vraj jej kamarátka o soške vedela len toľko, že to nebude žiadna vzácna socha, priniesla ju voda (ľudová predstava odkazujúca na povodne, ktoré mesto viackrát postihli. Tento príbeh odkazuje na povodeň v roku 1965). Zrejme tým nemyslela, že by ju mala priniesť voda doslova, ale že „je tam, na tom oltári od toho roku".
Kde je teda pravda? A o čo ide? Je sošká nositeľom zázraku?
Nuž, ten príbeh je trošku zložitejší a má krásnu paralelu s našou dobou. Komárňania mali k soške, a najmä k tomu, čo predstavuje, silný vzťah. Zámerne okolo nej klamali a klamstvá i konšpirácie si odovzdávali generačne, účelovo a cielene. Aby o ňu neprišli. Aby neprišiel niekto a nevzal im ju. Najprv aby neskončila na smetisku, či spálená. Neskôr, už bližšie k našej dobe, aby neskončila v chamtivých neveriacich rukách. A netrvalo to pár mesiacov či rokov, ale stovky rokov.
Sošku priniesli jezuiti a pravdepodobne ju vložili ešte na pôvodný oltár do kostola, ktorý tu stál ešte pred našim kostolom. Keď sa vďaka jezuitom a neoblomnosti Komárňanov dostaval vlastný kostol sv. Ondreja, a nie hocijaký, ale v tom čase najväčší a najkrajší v krajine, sošku preniesli. Mala svojich opatrovníkov, ktorí ju ako zobrazenie Panny Márie mali vo veľkej úcte a s posvätnou úctou ju na obrady prezliekali.
Kostol si však prešiel rôznymi tragédiami. Od pádu cez požiare až po zrušenie rádu jezuitov. Sošku bolo treba chrániť a zachraňovať. Pred požiarom (je teda naozaj možné, že bola aj v ohni a ktosi ju zachránil) po zemetrasení, a potom pred tou najväčšou skazou: človekom.
Po zrušení rádu jezuitov, v duchu jozefínskych reforiem, vzišlo rozhodnutie, že sošky, ktoré jezuiti priniesli a ktoré vraj zbytočne vyvolávajú v ľuďoch túžby po modlách, musia z kostolov von. A tak sa po celej Európe vzácne španielske sošky začali vytrácať. Niektoré (tie šťastnejšie) si do opatery vzali bohaté donorské rodiny. Často to boli práve tie ženy, ktoré ich prezliekali. Veľa z nich sa ale zničilo nenávratne.
Tá komárňanská sa do nášho kostola evidentne vrátila. O mnoho neskôr, keď sa objavila móda oltárov Panny Márie Lurdskej, sa tu naša soška znova objavuje. Môžeme sa domnievať že ju sem vrátili, či dokonca oltár už vytvárali s úmyslom položiť naň práve túto o storočie staršiu sošku. My ani vlastne nevieme či z nášho kostola odišla.
Možno sa "len" vymyslela riadená konšpirácia. Vlastne niekoľko. Matky na dcéry prenášali vymyslené príbehy, ktoré zmenšujú hodnotu samotnej sošky:
„Je to len taká obyčajná soška, priniesla ju voda… nie je to Panna Mária…"
A zároveň k nej budovali vzťah:
„Treba sa k nej vrúcne modliť." „Staraj sa o ňu, prosby k nej a modlitba pri nej ti prinesú…"
Ale pozor — nie pár rokov. Veľmi dlhé storočia.
Vedeli o tom kňazi? To sa môžeme len domnievať. Malo to svoje dôvody? Určite áno. Ľudí, ktorí ju tam nechceli mať, ale zároveň mali silný vplyv, bolo (a žiaľ stále je) dosť.
Má veľkú hodnotu?
Nuž, určite áno. Predať by ste ju však nevedeli niekde na bazoši. Nie je to vzácnosť múzejného typu aké poznáte z filmou či z Paríža. Má obrovskú hodnotu práve pre ľudí, ktorí v sebe nesú obrovskú vieru generácií. Patrí k tomuto miestu, patrí do Komárna, a hoci je staršia ako samotná bazilika, patrí k bazilike, je jej súčasťou. Je srdcom kostola a dôležitou súčasťou neoblomnosti Komárňanov.
Napočítal som päť rodín, ktoré si neželajú byť zverejňované, ale nosia v sebe tajomstvá tej sošky a strážia ju. Áno, aj za cenu vymyslených príbehov, ktorých úlohou je strážiť sošku Panny Márie, ktorá je ich patrónkou.
Možno sa teraz pýtate, či je vhodné tento príbeh vôbec zverejniť — či soške neublíži, keď o nej prehovoríme nahlas. Našťastie nie. Tá soška jasne a nespochybniteľne patrí ku kostolu v našom meste. Jej vzácnosť nie je vzácnosťou hrudy zlata, ktorú prekupník predá na čiernom trhu. Jej cena sa nedá vyčísliť ani vydražiť. Je to vzácnosť iného druhu. Taká, ktorá žije v srdciach ľudí, čo sa generácia po generácii modlia v chráme, kam patrí.
A práve preto ju už (snáď) nemusíme chrániť klamstvom. Dnes ju ochráni pravda. Lebo pravdivý príbeh o láske, viere a neoblomnosti Komárňanov je oveľa pevnejšou strážou než ktorákoľvek z tých piatich vymyslených historiek. A možno práve teraz, keď ho konečne rozpovieme celý, sa tie tajné rodiny môžu prvýkrát po stáročiach nadýchnuť. Soška je doma, tak ako je doma patrónka slovákov a nikto nám ju už nevezme.
Teda aspoň dúfam.
