Robiť kultúru na Slovensku nie je žiadna ľahká záležitosť. A pre istotu si to ujasnime hneď na začiatku: nehovorím tu o nablýskaných parketoch v Let's Dance, kde sa v zlatej žiare reflektorov predvádzajú celebrity. Hovorím o skutočnej kultúre. O tej v malom meste. O tej, ktorá v podstate nie je, dlho nebola, a ak sa niečo zásadné nezmení, žiaľ, ani nikdy nebude reálne (spravodlivo) štátom podporená.
Dnes sme svedkami veľkolepého dramatického divadla. Žiaľ, podľa skutočných udalostí. Hnusná reality show o kultúre v uliciach. Na dlažbe. Opozičné strany sa predháňajú v plamenných prejavoch a sľuboch, ako dajú všetko do poriadku, len čo sa karta obráti. Ako kultúru zachránia, očistia a pozdvihnú. Znie to krásne, však? Lenže nedajú.
Rezort, ktorý si berie „posledný z prvých“
Ak predpokladáme, že by sa po voľbách situácia naozaj otočila, stane sa presne to, čo zakaždým v našej novodobej histórii. Tí istí politici, ktorí sa dnes s dojatím fotia s nami – ľuďmi, čo kultúru reálne tvoria a udržiavajú pri živote – a priživujú sa na protestných kultúrnych podujatiach, zrazu dostanú amnéziu. Nie, oni nezabudnú úplne. Len sa pri delení moci budú usilovať o akékoľvek iné, "dôležitejšie" ministerstvo.
Ministerstvo kultúry si totiž tradične berie posledný z prvých. V koaličných rovniciach oň nikdy nie je skutočný záujem. A tak tam napokon skončí niekto len preto, aby sa nepovedalo. Napríklad manželka dôležitého člena strany, ktorý sa do parlamentu tesne nedostal (nehľadajte za tým nevyhnutne aktuálnu realitu, je to skôr slovenský archetyp). A s kultúrou to opäť raz pôjde dolu vodou. Prinajlepšom sa neudeje vôbec nič. Hrozné, že? Ale trošku googlite a zistíte, že sa to opakuje neustále.
Paradoxne, najlepšie obdobia našej kultúry neboli tie, kedy ju viedol geniálny stratég. Boli to tie, kedy úradníci a výkonní umelci dokázali nastaviť systém napriek ministrovi, a ten aspoň našľapoval opatrne a nechal prežiť to, čo z toho tragického finančného minima ako-tak fungovalo. Udržiavali sa projekty, o ktoré bol skutočný záujem, a projekty, ktoré sme jednoducho potrebovali – lebo veď nemôžeme zo Slovákov a ich detí vychovať úplne kultúrne negramotný národ. I keď teraz to trochu vyzerá tak, že niekomu presne o to ide.
Matematika slovenskej kultúry: Kam mizli peniaze?
V kultúre nikdy nebolo toľko peňazí, koľko by bolo reálne treba. Tie drobné, ktoré sa zo štátneho mešca predsa len rozdávali, mali svoj jasný, no tichý kľúč prerozdelenia:
Zhruba 40 % pre dríčov a klasikov: Boli to peniaze pre tých najšikovnejších a najfunkčnejších. Pre ľudí, ktorí tomu naozaj rozumejú a robia nesmierne dôležitú, záslužnú prácu.
35 – 40 % pre „uzavretú bublinu“: Potom tu bola skupina ľudí, ktorí si vedeli peniaze vypýtať, lebo poznali tých správnych ľudí. Na Slovensku sa v kultúre pozná takmer každý s každým. A vznikali z toho dobré, prospešné, no často podvyživené projekty. Bola to funkčná, no prísne uzavretá skupina, ktorá medzi seba len ťažko púšťala niekoho nového. A áno, často sa tu podporovali aj liberálne projekty, ale nie len. Napríklad vo folklóre dostali financie len zvučné mená, zatiaľ čo menej známi hráči, alebo nebodaj noví, sa museli uspokojiť s omrvinkami a "všimným". Ak vôbec. Alebo im proste tí "tam hore" neverili, tak im nedali nič. Veď na čo riskovať, že áno? Čo ak ma o rok nahradí?!
Zvyšných 20 – 25 %? Nazvime to experimenty, alebo skôr čisté rozkrádačky: Nehovorme si, že nie. Vždy tu boli. Občas z toho omylom vznikla aj dobrá vec, ale to bol skôr štatistický zázrak. Pod hlavičkou experimentálne, alebo okrajové projekty sa proste pridelili peniaze tam, kde mocní prikázali. Prosto a jednoducho sa peniaze stratili "v preklade". Sme predsa na Slovensku, kde si z generácie na generáciu dedíme to toxické porekadlo: „Kto nekradne v práci, okráda svoju rodinu.“
S vaničkou sme vyliali aj dieťa
A čo sa deje dnes? Vlastne to isté, len vo väčšom, v bledomodrom a s omnoho väčším hlukom.
Niekomu, ktorý je teraz "tam hore" začalo prekážať, že ten stredový, 40 percentný koláč bol príliš uzavretý. Bol síce funkčný, ale nikoho nového neprijal. Predpokladám, že mal zamietnutých zo 5 - 10 projektov. A to extrémne naštvalo a (na našu smolu) bol to ten posledný z prvých a dostal sa k moci. A keď ten niekto zistil, že sa ten systém dá naštrbiť a nikomu to moc prekážať vlastne nebude, rozhodol sa, že ho zničí. Popritom si začal brať aj z tej prvej skupiny poctivých dríčov, aj z tej tretej (lebo kradnúť sa musí). A na to sa pozeráme teraz.
Problém je, že to už naštvalo príliš veľa ľudí. A ešte väčší problém je ten, že s vaničkou sa definitívne vylieva aj dieťa. Zabili sa dobré projekty. Vzniká oprávnené riziko, že verejnosť sa skutočne pridá k umelcom a vyjde do ulíc.
A čo sa stane potom?
Nič. Absolútne nič. Poskandujeme si na námestiach, podupoceme nohami od zimy, trochu si poplačeme nad rozboreným štátom. Vypočujeme si ďalšiu dávku sľubov od politikov s mikrofónmi... a nič.
Kultúra ako dymová clona
Pre politikov a pre nastavenie celého nášho systému totiž kultúra v skutočnosti neznamená vôbec nič.
Prečo? Lebo novinári sa jej v bežnom režime venujú len okrajovo. Lebo široká verejnosť na ňu reaguje len okrajovo. A presne toto sledujú tí, čo radia politikom. Predstavte si, že politika nie je nič iné, len čistý, chladnokrvný marketing. Z hľadiska politického marketingu sa do kultúry neoplatí investovať ani čas, ani energiu. Nemá to váhu. Nie je to na titulkách médií, neotvárajú sa tým večerné správy (pokiaľ sa práve niekto s niekým šťavnato neháda). Tí, čo píšu politikom prejavy, o tom vedia svoje. Kultúra je fajn len na jednu jedinú vec – na tvorbu dokonalej dymovej clony, keď treba zakryť niečo iné.
Odkiaľ to všetko viem? Robím kultúru 21 rokov.
Za dve dekády som stretol asi všetkých politikov, ktorí tu niečo znamenali alebo si to o sebe aspoň mysleli. Podávali sme projekty všade, kam sa dalo. Žiadne naše dielo za ten čas nedostalo od štátu viac ako 5 až 7 % z celkových nákladov. Väčšinu všetkého, čo sme kedy stvorili, sme urobili vďaka podpore obyčajných ľudí, ktorým na kultúre skutočne záleží. Nikdy, naozaj nikdy, to neboli politici.
Vitajte v mojom svete
Netvrdím, že netreba protestovať. Netvrdím, že protesty sú zbytočné – možno naozaj nie sú a majú svoj zmysel pre spoločenskú katarziu. A demokraciu.... Ale to, čo teraz zažívajú umelci, ktorí sa zrazu ocitli na okraji záujmu, ignorovaní a bez peňazí od štátu (hoci na ne majú morálny aj odborný nárok)... to ja zažívam celých 21 rokov.
Ak nás, tvorcov kultúry, teraz s takým oduševnením podporuje opozícia, nerobme si ilúzie. Bude to trvať presne do volebnej noci. Po voľbách ich bude kultúra zaujímať presne rovnako ako túto vládu. Len dúfajme, že aspoň o niečo menej vulgárne.
Prečo je to tak? Lebo to, v akom stave je naša kultúra, nie je chyba len politikov. Je to zrkadlo Slovenska a nás, Slovákov.
Chcete skutočne podporiť kultúru? Chcete jej reálne pomôcť prežiť tieto temné časy? Nie je to vôbec zložité a nepotrebujete na to kričať do megafónu.
Treba si jednoducho kúpiť vstupenku a prísť. Prísť na koncert, do divadla, na výstavu. Na to, čo vás baví. Tam sa odohráva skutočný boj o dušu tohto národa.
