Vážený pán premiér,
viem, že máte plné ruky práce a na kultúru Vám v kolotoči štátnych povinností ostáva menej ako málo času. Preto budem stručný. Chcem, aby ste vedeli, že je úplne jedno, z akej ste politickej strany. Ak by na Vašom mieste sedel ktokoľvek iný, môj list by vyzeral rovnako. Predpokladám, že Vaši poradcovia Vám referujú o „veľkých“ témach a mnohé drobné, no podstatné pravdy sa k Vám nedostanú, alebo k Vám doputujú v pozmenenej, štatistickej forme.
Riadim divadlo v malom meste. Nie je dôležité v akom, pretože tento príbeh sa deje rovnako po celom Slovensku. Možno v Bratislave nie, ale Slovensko, jeho deti a mamičky žijú aj inde.
Máme na Slovensku skutočne kvalitných umelcov, ktorí zasvätili svoj talent hlavne deťom. Dieťa už od troch či štyroch rokov dokáže v divadle navnímať krásu, ktorú si ponesie celý život. Máme šikovných ľudí, ktorí práve pre tieto deti a ich mamičky tvoria nádherné svety. Že je to dôležité, Vám určite vysvetľovať nemusím. V divadle sa deti učia, čo je dobré a čo zlé, získavajú vzťah k hudbe a materinskej reči. Spraviť predstavenie pre takéto publikum je mimoriadne náročné. Ale ani o technických detailoch hovoriť nechcem. Teraz nie sú dôležité.
Chcem, aby ste vedeli niečo iné. Realitu, o ktorej sa v správach nehovorí.
Keď sa spýtate v ktoromkoľvek divadle na Slovensku, povedia Vám to isté: zorganizovať detské predstavenie sa dá len vtedy, ak sa v okruhu niekoľkých týždňov nekoná nič podobné. Nie preto, že by nebol záujem – mamičky programy milujú. Milujú tie vzácne momenty, kedy niekto iný na 50 minút zaujme ich dieťa kvalitným obsahom, kým si ony môžu na chvíľu vydýchnuť.
Problém je v tom, že na to rodiny jednoducho nemajú peniaze. Bežné rodiny a slobodné matky už vôbec nie. Tie nemôžu prísť ani raz – jedine ak pomôže babička zo svojho dôchodku.
Len máloktorá mamička si dnes môže dovoliť zaplatiť 24 eur za jedno dopoludnie. Musí totiž zaplatiť lístok sebe aj dieťaťu. Cenu nie je možné znížiť, pretože aj umelec musí z niečoho žiť, aj zvukár musí zaplatiť nájom a aj divadlo musí svietiť. Nikto z nich nie je milionár, sú to ľudia práce.
Dospelo to do štádia, kedy sa divadlá a umelci musia medzi sebou koordinovať, aby si „neliezli do kapusty“. Neberte to, prosím, ako podnet na vyšetrovanie kartelu. To nie je pokus o zosnovanie zločinu. Tu sa len umelci, ktorí žijú medzi nami a poctivo platia dane, snažia prežiť. Áno, prežiť. Nič viac. Ak by divadlo uviedlo predstavenie týždeň po inom úspešnom kuse, skončilo by v hlbokej strate. Mamičky by jednoducho neprišli, lebo tých 24 eur v ich rozpočte druhýkrát v mesiaci chýba.
Možno sa Vám to zdá malicherné, ale je to vážne.
Ak rodič nemá na to, aby zobral svoje dieťa do divadla aspoň dvakrát do mesiaca, niečo v tomto štáte nie je v poriadku. A vypomstí sa nám to.
Sám často hovoríte o potrebe kľudu, pokoja a zmieru. Ja neviem, hoci to skúšam, nájsť zmier v našej rozhádaného krajine, ale pokúšam sa aspoň deťom a dospievajúcim vytvárať zážitky. Také, na ktoré budú spomínať možno v momente, keď sa budú rozhodovať, či v tejto krajine ostať, alebo opustiť svoju vlasť.
Tá mamička možno zatne zuby a nejako si poradí. Ale veľmi by jej pomohlo, ak by nemusela vyberať medzi kultúrnym zážitkom dieťaťa a nákupom potravín. Možno sa aj kvôli tomuto tlaku nakoniec rozhodne, že druhé dieťa už mať nebude. Možno sa rozhodne, že v krajine, kde je kultúra luxusom, už nechce platiť dane.
Skúsme sa však na to pozrieť z druhej strany. Keď mamičke na chvíľu doprajeme radosť cez jej dieťa, bude šťastná ona aj to dieťa. A šťastná matka znamená šťastnú rodinu. Taká mamička sa pochváli babičke, rodina pocíti stabilitu a možno s manželom naberú odvahu aj na druhé dieťa. A vďaka malému divadielku v malom meste bude mať to dieťa o niečo krajšie detstvo.
A tam, kde máme krásne detstvo a hlboké spomienky, tam máme aj domov. Tam máme svoju vlasť, ktorú nebudeme chcieť opustiť.
Vážený pán premiér,
kultúra pre deti nie je voľnočasový doplnok. Je to investícia do toho, či sa o dvadsať rokov budú tieto deti hrdiť tým, že sú občanmi Slovenskej republiky. Tej krajiny, ktorej ste premiérom.
Prosím, nezabúdajte na deti. Ony k Vám ani k našej vlasti zatiaľ vzťah nemajú. Ony si ho práve teraz len tvoria. Príďte sa niekedy pozrieť, som si istý, že pochopíte a na kultúru sa budete pozerať inak.
