Tento záznam si robím pre seba, ako svedectvo o kritickom bode zlomu: hoci v Dramaťáku pracujeme na diele vytvorenom podľa snov našich dievčat, napriek ich talentu sme uviazli v mrazivom bezvetrí. V kolotoči, kde drahé nájmy a limitovaný čas dobrovoľníkov vyžadujú nekompromisné plánovanie. Sme pred blížiacou sa premiérou (8. mája). A ocitli sme sa v zdrvujúcom sklze. Choroby a totálne vyčerpanie súboru nás dohnali k hranici, kedy sme to chceli vzdať – no v tej chvíli nám chýbala sila už aj na samotnú rezignáciu. Tu o tom píšem podrobne.
Pôvodný termín premiéry (25. apríl) sa blížil a my sme neboli ani v polovici. Je pravda, že svoje zohrala chorobnosť aj zranenia, ale aj tak sme boli strašne pozadu. A čo bolo najhoršie, hoci dievčatá tvrdili, že chcú skúšať, na skúškach boli (neviem nájsť iné slovo), vyčerpané.
[Čo by mohol byť vraj náš problém: Kognitívna kapacita a „performance gap“] V psychológii výkonu sa tento stav označuje ako nesúlad medzi mentálnou ambíciou (chcem tvoriť) a fyzickou kapacitou (som vyčerpaný). U adolescentov tento stav často prehlbuje tzv. kognitívny šum – neschopnosť filtrovať vonkajšie podnety, čo vedie k tomu, že hoci dieťa na javisku stojí, jeho mozog spracováva iné, nevyriešené stresory.
Dôsledne sme to s nimi prebrali. Niekoľkokrát sme si vysvetlili, že možno je čas to pre tento rok vzdať. Prebrali sme to aj s rodičmi, s niektorými som osobne volal alebo si písal. Keďže sa dievčatá všeobecne zhodli, že chcú pokračovať (priznám sa, že ja som už veľa vôle ani chuti nemal), navrhli sme záchranný plán.
Po porade s odborníkmi (volal som na poradenské centrá) “, sme si povedali, že ich skúsime izolovať od stresu.
V prvom rade sociálne siete a mobily.
Dohodli sme sa, že ich ráno odovzdajú a večer po tréningu dostanú späť.
V druhom rade ďalšie povinnosti. Škola aj rodičia súhlasili, že ich na tri školské dni uvoľnia z dochádzky, a pomôže nám aj víkend, kedy mala byť premiéra. Tu treba povedať, že si niektoré priniesli učebnice a keď neboli na javisku, učili sa, a niektoré si „odskočili“ napísať písomku či sloh, čo nám síce vzalo hodinku-dve, ale vzdelanie je dôležité. Telefón som ráno Janke odovzdával aj ja. Čo, samozrejme, dokomplikovalo moje vzťahy na pracovisku, lebo nedokážem zostručniť pokyny tak, aby som niekoho neurazil.
A priznám sa, že ak by som to nezažil osobne, neuverím tomu.
Deň prvý:
Na úvod mali dievčatá rozospev, začnú spievať, následne to spoja s tancom – nie naplno, len aby pohyb po javisku bol približne rovnaký. Šlo to tak normálne, nie zle, ale nič mimoriadne. Zhruba po troch hodinách začali akoby ožívať. Pár z nich sa pýtalo na mobil, čo som zamietol. Začali vyrušovať a musel som ich napomínať. Sťažilo to prácu, ale z môjho pohľadu ožili. Zastavili sme, vysvetlili sme si, že takto teda nie. Buď sa budú sústrediť na prácu, alebo pôjdu do škôl a my dáme už pripravené veci kulisy a kostýmy do depozitu.
A potom, akoby do nich niekto nalial elixír. Práve prišla choreografka a šli tance. Zrazu úplne iná energia – skupina iných ľudí. Začali sme konečne normálne tvoriť. Či to bolo mobilmi alebo odrezaním od stresu, neviem. V každom prípade sme spravili robotu, ktorú sme predtým robili týždne, za pár hodín.
Druhý deň - rovnaký scenár:
Odovzdali mobily, rozospev a výsledky prichádzali už za hodinu. Dievčatá boli sústredené, tvorivé a hlavne usmievavé. Mobil sme im nedali ani cez obednú prestávku. V ten deň sme spravili toľko, čo nám inak trvalo mesiac a pol.
[Vraj by mohlo ísť o toto: Digitálny detox a dopamínová regulácia] Absencia mobilných zariadení radikálne znižuje hladinu tzv. dopamínového stresu. Neustále očakávanie notifikácie drží mozog v stave pohotovosti. Keď tento podnet zmizne, nastáva fáza podráždenia (reakcia na „nudu“), po ktorej však nasleduje rapídny nárast sústredenia a sociálnej empatie voči kolektívu, čo je v divadelnom procese kľúčové.
Samozrejme, nezaobišlo sa to bez nepríjemností. Tak ako vždy, Dramaťák priťahoval najmä cieľavedomé deti, ktoré majú aktivít viac – tancujú, spievajú či hrajú na hudobný nástroj aj v iných krúžkoch. Tým, že sme museli spraviť takýto rázný rez a vlastne mimo plánu, odstavili sme iné činnosti, ktorým sa doteraz počas celého roka venovali. Čo, žiaľ, zhatilo plány v iných skupinách, napríklad v ZUŠke. Úprimne ma to mrzelo, ale s tým sa však dalo ťažko niečo spraviť, že majú koncert mi zatajili. Ale aj keby nie, bolo to: buď Dramaťák, alebo koncert. Nemali sme inú možnosť. Ak by totiž tieto kľúčové tréningy neboli, mal by Dramaťák určite pauzu alebo stopku. Kulisári by len odložili veci a kostýmy by sa uložili do kontajnerov. Medzitým totiž po nociach kulisári pripravujú kulisy a priestor, pracuje sa aj na kostýmoch.
Áno, stopka by nám ušetrila doslova tisíce (aktuálne každý deň tvorby nás stojí 900 €), ale dievčatá by mali pocit zlyhania – a nie z vlastnej viny.
Čo z toho plynie? Pravdupovediac, ja neviem. Podľa odborníkov, s ktorými som tento plán tvoril, odstrihnutie od mobilov výrazne pomohlo ich energii, viac vnímali okolie, svoje kolegyne, mali menej stresu či dopamínu zo skrolovania. Samotné dievčatá ale tvrdia, že ide skôr o oddych zo školy. (Pozor, neviem či všetky, ale väčšina z nich sú výborné študentky.) Pár rodičov tvrdí, že sú preťažované v školách, lebo všetko je nastavené na výkon a memorovanie. Čo by, vraj už tak nemalo byť. Ja to nechcem hodnotiť, neprináleží mi to.
Z môjho pohľadu, na ktorom sme sa zhodli aj s choreografkou, to boli po pár hodinách odrezania od sveta opäť tí normálni pubertiaci, ktorí, keď niečo chcú, dokážu nemožné.
Deň tretí práve začína.
Sme v stave, kedy ešte netušíme, či to k premiére dotiahneme. Ak by sa nám dnes darilo tak ako včera, dobehneme asi jeden mesiac. Máme hotových 5 z plánovaných 11 skladieb. Tých 5 je ale najťažších. Stále sme hrozne pozadu a priznám sa, že mám najväčší strach z ochorení a zranení. Kvôli sklzom, plánom javiska a pracovnému vyťaženiu máme jeden jediný pokus na premiéru a aj ten termín je šibeničný.
Ale konečne sme tvorili. Normálne tvorili.
Konečne nás ten proces bavil – dievčatá sa prekonávali, usmievali sa, bavili sa a videli výsledky. Same mi to potvrdili.
Peťo Emmer medzitým dodáva skladby, Julka hľadá spôsoby, ako to dievčatá čo najrýchlejšie a čo najpresnejšie naučiť spievať. Áno, ideme do finančného dlhu, ktorý sa už nevráti nijako, ale ak nič iné, aspoň ukazujeme dievčatám z Dramaťáku, že keď sa na niečo sústredia, keď odložia zbytočný stres, dokážu aj nemožné a naozaj krásne veci.
Ak sa nám ich podarí udržať zdravé a ak budeme mať aspoň kúsok šťastia, tak sa možno aj k premiére dopracujeme. Je síce nemožné, aby sme spravili naplánovaných desať repríz, ale aspoň sme to nevzdali. A to je určite dôležitejšie ako peniaze. Aspoň dúfam.
